Postaviť sa na pódium s Matovičom by bolo ako vymočiť sa na protestujúcich

Robert Fico sa bezmála vyrovnal Vladimírovi Mečiarovi, aspoň teda rýchlosťou, ktorou dokázal dostať časť občanov na ulice. Rozdiel je v kvalite. V roku 1994, keď uchopilo moc HZDS, boli protesty masovejšie, prebiehali aj mimo hlavného mesta, vznikajúca občianska spoločnosť sa do značnej miery mobilizovala spontánne. Je však nepochybne dobrou správou, že prodemokratické strany konečne porozumeli svojej úlohe. Tou zlou je, že aj Vladimír Mečiar po protestoch, ktoré sa spontánne vyčerpali, pohodlne dovládol dokonca a vyhral ďalšie voľby, akurát už nemal s kým zlepiť koalíciu.

Opozícia môže v parlamente rečniť a občas sa pliesť pod nohy obštrukciami, ale zmeniť tam nedokáže vôbec nič. Nie je to žiadna neschopnosť, vyplýva to z definície parlamentnej opozície. Keď sa v nej politická strana ocitne, jej prvoradou úlohou je vrátiť sa na ulicu, medzi ľudí, presviedčať ich, že jej predstava o vládnutí je lepšia. Ideálne tam, kde nemá žiadnu podporu a ľudia ju nemajú radi. Presviedčať presvedčených je síce príjemná a sebauspokojujúca, no obzvlášť neproduktívna a stupídna kratochvíľa.

Výnimkou je práve politický protest, ktorý priláka predovšetkým fanúšikov a napokon tiež nič nezmení, no dokáže demonštrovať istú politickú silu, ak tam teda nejaká je. V tomto konkrétnom prípade Robertovi Ficovi jednoznačne potvrdil, že v Bratislave ho mnohí nemajú radi a nepáči sa im, akým spôsobom likviduje inštitúcie, ktoré považuje za nepriateľské. Čo je zhodou okolností presne tá premisa, z ktorej vodca Smeru vychádza pri štýle svojho vládnutia. Ak náhodou aj mal pochybnosti o tom, či svojej krajine dobre porozumel, teraz môže spávať zasa o čosi pokojnejšie.

Rozhodujúce bude, či sa protesty budú zintenzívňovať a šíriť po celom Slovensku. O dva týždne sa začínajú sviatky, to je mimoriadne nevhodné obdobie na organizovanie čohokoľvek, okrem vianočných večierkov a silvestrovských zábav. Keby ľudí na námestiach napriek tomu pribúdalo, mohla by sa verchuška začať cítiť aj trochu znepokojene. Minimálne do tej miery, aby začala potichu dumať, akú mieru nesúhlasu dokáže tolerovať a akými metódami je ochotná ho v prípade núdze potlačiť. Je totiž vrcholne nepravdepodobné, že po skúsenosti z roku 2018 by ulica sama osebe dokázala Roberta Fica ešte raz vyhnať z úradu a spoliehať sa na odpor slovenských inštitúcií by bola naivita hraničiaca so slaboduchosťou.

Predseda strany a vlády dnes presne vie, že v roku 2018 stačilo vydržať a nepoddávať sa tlaku. Vedel to aj vtedy, spanikárili ľudia, od ktorých bol závislý. Teraz si už dal záležať, aby od nikoho do takej miery závislý nebol, respektíve sa obklopil partnermi, ktorí sú významne bezohľadnejší, odhodlanejší a dokonca aj cynickejší ako bol Béla Bugár. Predstava, ako sa Andrej Danko či Tomáš Taraba zľaknú pri pomyslení na trochu toho zneužitia fyzickej sily štátu, je skôr úsmevná.

Zjednodušene povedané, kým budú ľudia pokojne mrznúť pod pódiami a počúvať ťarbavú rétoriku opozičných politikov, môže sa na nich vodca vo svojej dobre vykúrenej kancelárii blahosklonne usmievať. Keby sa pokúsili o čokoľvek ráznejšie, hoci len náznakom, stačil by jediný rozbitý výklad, s tým istým blahosklonným úsmevom by poslal policajtov, aby chránili verejný poriadok, bezpečnosť a majetok občanov.

Najhodnotnejším odkazom prvého verejného protestu nového politického cyklu je, že z neho vynechali Igora Matoviča a jeho zlezbu. Že sa s ním ostatní ocitli v opozícii, nebola ich slobodná voľba, ale produkt nežiaduceho volebného výsledku. Keby sa bol trnavský mozgotrysk spektakulárnych nápadov ocitol v opozícii s Robertom Ficom, sotva by niekto očakával, že sa budú spájať, pričom sú si hodnotovo a mentálne omnoho bližší než ktorékoľvek iné dva subjekty na politickej scéne. Robert Fico a Igor Matovič nie sú nepriatelia, ale konkurenti. Je naozaj načase, aby aj slovenský občan pochopil, že keď likvidujú zločincov zločinci, je to vojna zločincov, nie vojna so zločinom.

Ešte dôležitejšie je, že práve protesty, ktoré jeho moc po vražde Jána a Martiny ukončili, napokon vygenerovali vládu Igora Matoviča a paradoxne tak Robertovi Ficovi vydláždili cestu k takému typu moci, o akom si predtým nedovolil ani uvažovať. Závistlivo obdivoval Viktora Orbána, ale neveril, že by to aj on dokázal. Igor Matovič ho k tomu napokon prinútil a dnes siaha Robert Fico po autoritárskej vláde, o akej sníval ako pionier.

Keby sa ktokoľvek z PS, SaS alebo bárs aj z KDH postavil vedľa Igora Matoviča, či kohokoľvek iného z jeho toxického politického výtrusu v politicky i morálne skrachovaných stranách ako Demokrati, okamžite by všetkým rukolapne pripomenul, čo vo svojom konečnom dôsledku vyprodukovali protesty z roku 2018. Bolo by to ako vyštverať sa na pódium, vymočiť sa z neho na ľudí a povedať im, aby svinským krokom ťahali domov, inak bude oveľa horšie.

Protesty prosto nemusia naservírovať žiadne dobro, dokonca ani nemusia mať dostatok sily, aby vyhnali aktuálne zlo. No pokiaľ veríte, že Slovensko si po prvej (1989), druhej (1998) a tretej (2020) šanci zaslúži ešte aj štvrtú, v tomto okamihu vám nič iné nezostáva. Choďte na námestie a dajte pokojným protestom najavo, že prechod k autoritárskemu režimu sa vám nepáči.