Zatiahnuté
Bratislava
Frederik
25.2.2024
V roku 2024 sa Slovensko môže stať aj avantgardou Európy
Zdielať na

V roku 2024 sa Slovensko môže stať aj avantgardou Európy

Zdroj: TASR/noviny.sk

Uplynulý rok by mohol byť aj poučný, keby sme sa z neho boli ochotní učiť. Lenže my, hrdí Ťapákovci, nebudeme meniť niečo, čo nám po stáročia overene a spoľahlivo nefunguje. Zo svojich chýb sa neučíme, práve naopak, trpezlivým opakovaním, ako čínsky majster kaligrafie, ich privádzame k dokonalosti. Povyšujeme ich na tradície a hodnoty, ktoré sú základným pradivom našej svojstojnej klanovej kultúry.

Dejiny, ak v poznámke pod čiarou spomenú aj tragikomickú historku o Slovenskej republike, by mohli hodnotiť rok 2024 ako súmrak zlatého veku ľudských práv, občianskych slobôd a prosperity, ktorá vysoko presahovala možnosti miestnej populácie. Bude to rok návratu mŕtvonarodenej demokracie k jej prirodzenej neexistencii.

Časť slovenskej spoločnosti, ktorá vyšla zo zápasu o charakter štátu porazená, to bude hodnotiť ako pohromu. Vyplýva však z podstaty slobodných a férových demokratických volieb, že hodnotenie väčšiny takéto príkre nebude, pričom je úplne jedno, že vo vašej vlastnej bublinke na sociálnych sieťach sú zhrození všetci. Zhrození sú všetci vaši kamaráti, nie všetci občania.

Lepšoľudia v slovenských mestách, ktoré sami považujú za veľké, sa radi posmievajú mentálnym maloroľníkom, čiže majorite svojej krajiny, že najďalej boli v okresnom meste, aj to len trikrát za život, preto nič nevedia o veľkom šírom svete Košíc a Bratislavy. Veľkomestečká pod najmenšími veľhorami sveta, ohlušené pulzujúcim provinčným životom mestských terénnych áut a haute cuisine prémiového fastfoodu z pestro pomaľovaných foodtruckov, nedokážu pochopiť, prečo im chcú barbarské hordy na tuningových Fabiách a Dusteroch s poltárskymi a sninskými značkami pokaziť žalúdok i život bryndzovými haluškami. Keby sa však hlavnomešťania obťažovali na výhľadové terasy svojich tridsaťposchodových mrakodrapíkov, možno by z nich uvideli, ako sa na obzore blížia skutoční barbari a s nimi aj naozajstné dejiny.

Čo sa v tomto roku udeje na Slovensku, bude nuda, ako napokon každý zlý príbeh s predvídateľným koncom. Nie každá dráma je natoľko dramatická, aby pri nej divák nezaspal, banálna tragédia z neho nevyžmýka slzu dojatia a nevtipné komédie nevyvolávajú smiech, iba pocit prenesenej trápnosti. Robert Fico bude konsolidovať svoj nový politický režim a bude mu srdečne jedno, či sa to hlučnej menšine nepáči. Mlčiaca, avšak rozhodujúca väčšina si vybrala práve toto, a nielen v jeho osobe. V zákonodarnom zbore je dostatok tarabov, šutaještokov, naďov, dankov, blahov, majerských, kaliňákov, matovičov, sulíkov či šimkovičových, aby Slovensku viac nehrozilo, že zablúdi na politický Západ. Ani za optimistického predpokladu, že taká politická svetová strana tu bude existovať aj v budúcej dekáde.

Kto sa díva na horizont s naozajstnými dejinami, vidí v roku 2024 americké prezidentské voľby, vojnu na Ukrajine, blízky východ, Taiwan a politiku jednej Číny (ku ktorej sa hrdo prihlásil aj Robert Fico) i ostatné (prechodne) spoločné ambície rodiacej sa aliancie diktátorov, autokratov a náboženských blúznivcov. Nemôže prehliadnuť, že „kolektívny Západ“ nie je schopný prekonať vlastnú pohodlnosť ani keď mu ide o prežitie. Opäť si vyberá medzi vojnou a hanbou, a znova si vyberá hanbu, aby nakoniec dostal vojnu.

(Na tomto mieste by sa patrilo spomenúť aj klimatickú krízu, ale tá nemusí dostať šancu, ak sa v prípadných globálnych vojnách sami zredukujeme na prijateľnejšie počty s významne nižšou individuálnou spotrebou a signifikantne kratšou priemernou dĺžkou dožitia.)

Horí nám dom, ale nehasíme, pretože voda je drahá, zničila by nám dizajnový nábytok a beztak nehorí naše poschodie. Pohodlne usadení na gauči mierne znepokojene krčíme nosom nad pachom dymu kaziacim vôňu veganburgeru s remeselným pivom z lokálneho mikropivovaru, ktorý si fotíme na mobil, aby sa mohol páčiť našim kamošom na instáčiku, už trochu otráveným z obrázkov zohavených tiel vo vyplienených ukrajinských mestách. Občas pri tom podráždene zašomreme, prečo ešte nikto neprišiel upratať ten bordel. Mama, sused, alebo Ježiško... no prosto Niekto.

V každom byte každého poschodia je jeden taký gauč plný docentov optimizmu a profesorov nádeje, ktorí vedia, že vždy všetko dobre dopadne, celkom nevyhnutne, lebo pokiaľ ich vlastná pamäť siaha, nikdy ich nič nezabilo. Krízy sú tu iba pre vzrušenie z newsfeedov, na spestrenie inak nudného života, niekto ich vždy vyrieši, môžete sa o tom presvedčiť v každom druhom filme na Netflixe. V dobrodružstvách zomierajú len vedľajšie postavy, a vo svojom vlastnom živote je každý hlavným hrdinom. Aspoň toto má Bratislava spoločné s Berlínom, Parížom, Rímom i New Yorkom.

Z dnešnej perspektívy sa môže javiť, že Slovensko sa definitívne odtrhlo z chvosta pelotónu a rozbehlo sa opačným smerom, čoskoro sa však môže ukázať, že je vlastne avantgardou západného sveta. Dejiny totiž budú hodnotiť ich víťazi a kolektívny Západ ako ich favorit rozhodne nevyzerá.