Oblačno
Bratislava
Frederik
25.2.2024
Robert Fico bezhlavo kľučkuje do priepasti
Zdielať na

Robert Fico bezhlavo kľučkuje do priepasti

Robert Fico je šikovný taktik, dokáže neuveriteľne vrtko kľučkovať, lenže nie je stratég, takže nemá ani potuchy, kamže to vlastne kľučkuje. Máločo to ukazuje jasnejšie než jeho výlet do hlavného mesta, kde ho prijal samotný Viktor Orbán. Maďarské médiá si aj nahlas povšimli, že slovenský premiér bol vo svojich vyjadreniach maďarskejší ako ich vlastný vodca.

Postoj Roberta Fica k európskej únii alebo k Ukrajine nie je ani zďaleka taký láskavý a zmierlivý ako sofistikovane a kultivovane nepriateľská rétorika Viktora Orbána. Ale zasa je normálne, že keď prídete z vidieka do kráľovského paláca, všemožne dávate najavo svoju lojalitu.

Robert Fico vie, že nestačí, aby Slovensko len tak potichu pripojil k novej aliancii lotrovských štátov. Prichádza do spolku ako posledný. Posledný nielen v čase, ale aj ekonomickým, vojenským či politickým výtlakom. Jediný spôsob, akým dokáže poslúžiť, je kryť chrbát vodcu všetkých Maďarov pri rozkladaní Európskej únie a NATO. Keď chce, aby si ho noví partneri naozaj všimli, musí byť pri tom aspoň hlučne neokrôchaný. To je, našťastie, disciplína, v ktorej je porovnateľne dobrý ako v bezhlavom kľučkovaní do priepasti.

Keď Robertovi Ficovi vybuble zo vstupného otvoru zažívacieho traktu nevoňavý obláčik tvrdenia, že „zbrane vojnu nevyriešia“, nie je to preto, lebo si potajme nechal urobiť lobotómiu hrdzavou sekerou. Je to jeho spôsob, ako diplomaticky povedať, že Ukrajina nemá mať žiadne zbrane, aby mohla vojnu s Ruskom čím skôr prehrať. Nadšeným uistením Viktora Orbána, že je na Slovensku mimoriadne populárny, lebo bojuje v Bruseli za národnoštátne záujmy Maďarska, ako predseda slovenskej vlády uznáva nielen ich legitimitu, ale i fakt, že môžu byť v príkrom rozpore so záujmami zvyšku únie, čiže pokojne aj Slovenska.

Slovenský premiér si, samozrejme, nič z tohto nemusí uvedomovať. V zahraničnej politike bol vždy celkom stratený, preto si na ňu vždy vyberal špičkových profesionálov. Juraja Blanára ako ministra zahraničných vecí si môže dovoliť až teraz, keď sa slovenská zahraničná politika tvorí v Budapešti.

Viktor Orbán je v prvom rade stratég. Hrá dlhú a zložitú hru, v ktorej stavil na pád politického Západu a víťazstvo ruskej hordy. Stávka je to bezpochyby nevkusná, avšak nie beznádejná. Za svoje verné služby očakáva od cára odmenu vo forme uznania územných nárokov. Veľmi otvorene hovorí o tom, že Maďarsko je tam, kde žijú, alebo historicky žili Maďari, štátne hranice sú iba pomyselné čiary namachlené na papieri. Na rozdiel od Roberta Fica zrejme chápe, že Maďarsko nebude tak celkom suverénne, ale zato bude opäť veľké, aj keď teda pod „ochranou“ ruskej ríše, ako súčasť ruského „miru“.

Dnes to väčšina odbije ako nemožný scenár, lebo je predsa nepredstaviteľné, aby Maďarsko len tak anektovalo rozsiahle časti Slovenska. Rôzni ľudia majú rôznu predstavivosť, čiže nepredstaviteľné to pre kdekoho byť môže, nevídané by to však rozhodne nebolo. Jozef Tiso, najvýznamnejšia ikona slovenského fašizmu a národovectva, bez mihnutia oka odovzdal juh Slovenska Maďarsku, keď ho o to Adolf Hitler slušne požiadal. Až ho o to Vladimír Putin pekne poprosí, urobí to aj Robert Fico.

Protiargument je notoricky známy – sme predsa v NATO a v EÚ, to sa nám nikdy nemôže stať, to by si Viktor Orbán nikdy nedovolil a naši spojenci by to nikdy nedopustili. Nuž, jednou z kľúčových otázok je, dokedy tam ešte budeme. Právne síce zotrvávame, ale iba preto, aby sme mohli spolu s Maďarskom oba spolky sabotovať zvnútra. To dnes Robert Fico vcelku otvorene pomenoval, keď sľúbil maďarskému vodcovi svoju podporu v jeho boji proti Bruselu. Mentálne tam však nie sme minimálne od októbra, definitívne to vyjasnilo referendum o hodnotovej orientácii Slovenska, ktorým boli ostatné parlamentné voľby.

Pripusťme však, len pre krásu diskusie, že naše formálne zotrvanie v euroatlantických štruktúrach je pevné a nemenné.

Keby si dva členské štáty NATO skočili do vlasov, aliancia by nemala ako zasiahnuť. Nechajme bokom, že slovenský vzdušný priestor chráni maďarské letectvo... Prosto neexistuje mechanizmus, ktorý by ujasňoval, na ktorú stranu sa má aliancia postaviť, a to ani keby naozaj chcela. Ale prečo by v tomto konkrétnom prípade chcela? Vyjadrí znepokojenie a vyzve zúčastnených na mierové rokovania.

Európska únia by do takého konfliktu už vôbec nemala ako zasiahnuť, okrem toho, že by teda Robertovi Ficovi, pripomenula jeho vlastné slová: „Zbrane vojnu nevyriešia.“ Treba rokovať. Slováci si môžu nechať Tatry, Banskú Bystricu aj Terchovú. Stále to bude veľmi suverénne a dočista zvrchované Slovensko. Zvyšok je národnoštátnym záujmom viktoriánskeho Maďarska.