Progresívci a liberáli si kopú svoj politický hrob

Bolo otázkou času, kedy sa kresťanskí demokrati vzbúria a odmietnu účasť na protestoch, ktoré by sa zastávali aj práv sexuálnych menšín. Je to prirodzené, niet sa veľmi čomu diviť, ani sa nad čím pozastavovať, ochrana menšín ide priamo proti neoľudáckej DNA slovenskej kresťanskej demokracie. Ak je na tejto situácii niečo šokujúco hlúpe, je to ochota progresívcov a liberálov uhnúť im.

Ľuďom v KDH musí spôsobovať najväčší bôľ, že súčasná koalícia ich porazila v ich vlastnom športe, na ich vlastnom ihrisku. Boli to kresťanskí demokrati, kto na Slovensku postupne etabloval a legitimizoval boj proti právam a slobodám. Prešli dlhú cestu - od blúznenia o rehabilitácii Jozefa Tisa cez násilné pchanie sa do cudzích pošiev a odmietanie práv menšín až po spochybňovanie liberálnej demokracie. A mohli byť úspešní. Mohli ašpirovať na vládu jednej strany, možno aj ústavnou väčšinou, keby sa neboli pre krátkodobé výhody pravidelne spriahli s demokratmi.

Kresťanskí demokrati sa síce ocitli v opozícii, to však neznamená, že sú hodnotovou opozíciou aktuálne vládnucej koalície. S Robertom Ficom, Matúšom Šutaj Eštokom, Andrejom Dankom či Martinou Šimkovičovou majú omnoho viac hodnotových prienikov ako s kýmkoľvek od liberálov či progresívcov, a to zďaleka nie iba v kultúrno-etických otázkach. Ak majú s Robertom Ficom v niečom problém, je to jeho oportunizmus. Nie je pravý veriaci. Uspel s agendou, ktorej na rozdiel od kresťanských demokratov sám neverí.

Slovenské politické kresťanstvo dôsledne odmieta všetky hodnoty Západu, okrem tých, ktoré sa dajú vyjadriť eurami. Finančné zdroje sú to, čo ich drží v euroatlantických štruktúrach, keby však došlo na lámanie chleba, radšej ako priznať práva sexuálnym menšinám, či sa vzdať nároku na vstup do cudzej spálne i maternice, by sa aj oni uchýlili pod ochranu "konzervatívneho" Ruska s jeho tradičnými suchými latrínami, stáročiami overenou samohonkou, nespochybniteľným nárokom muža zmlátiť ženu a Bohom daným právom verchušky obesiť rebelujúceho mužika.

Toto, samozrejme, nie je kritikou kresťanskej demokracie. Jej ciele sú známe. Vznikla v čase, keď ľudáctvo a fašizmus boli ešte hanba, nie mainstream, musela svoje hodnoty a ciele formulovať opatrnejšie a pokryteckejšie ako jej dnešní prirodzení konkurenti, ideologického nepriateľa však odjakživa pomenováva jasne, a Robert Fico, Peter Pelegrini, Andrej Danko ani Tomáš Taraba teda jeho obrazu v žiadnom ohľade nezodpovedajú. Kresťanskí demokrati sú, čím sú, robia si svoju politickú prácu, v tomto okamihu dokonca celkom šikovne a úspešne, keď rozkladajú absolútne základy, na ktorých si ich nepriatelia v opozícii budujú vzťah k vlastným voličom.

Za trkvasov sú tu liberáli a progresívci, ktorí si nechajú od KDH diktovať, ako majú vyzerať ich politické protesty. Zrejme vychádzajú z predpokladu, že na námestia prichádzajú ľudia očarení ich politickým programom a hodnotami, čo bude fatálna chyba v úsudku.

Protestujú zúfalí občania, ktorí sa bezmocne prizerajú, ako Robert Fico inštaluje svoj autoritársky režim. Mnohí z nich možno naozaj volili PS alebo SaS, avšak nezriedka napriek tomu, čím sú, a nie preto. Boli pre nich jedinou voľbou, ktorá im nezaváňala likvidáciou demokratického zriadenia a otočením geopolitickej orientácie Slovenska. Z úplne rovnakých dôvodov volili mnohí aj KDH, no tí by na protesty prišli, či by sa na nich strana zúčastnila alebo nie.

Protestujúci by chodili na námestia bez ohľadu na to, kto postavil pódium. Chcú dať najavo, že nesúhlasia s únosom štátu do neslobody, nie lásku k organizátorom. Keď ale oni sami začnú orezávať zo slobody kúsky, ktoré ich ideologickí nepriatelia považujú za hnilé a smradľavé, sklamú a znechutia svoj vlastný elektorát, ktorý ich volil práve preto, čím sú. Opojení skandujúcim davom si, na rozdiel od ani nie sedempercentného KDH, kopú svoj vlastný politický hrob.