Pohodlný a zbabelý Západ sa nepoučil ani po dvoch rokoch vojny

Po dvoch rokoch vojny vyzerá osud Ukrajiny menej optimisticky než na začiatku, keď preukázala prekvapujúcu odolnosť a odhodlanie. Nie je to chyba Ukrajiny. Keď sa oveľa väčší a silnejší štát rozhodne vyvraždiť svojich susedov a zabrať si ich územie, sami majú minimálnu šancu na prežitie. Problémom je nemohúcosť a zbabelosť Západu, ktorý nemal odvahu zasiahnuť, kým bol čas. Teraz už môže byť aj neskoro.

Pre Rusko nie je Ukrajina cieľom, len prvým krokom na dlhej ceste do Lisabonu. Vladimír Putin to nahlas nevraví, necháva to za seba hovoriť svojich ideológov a propagandistov. Vie, že svet ich nebude brať vážne, jeho vlastní ľudia, ktorých na to potrebuje pripraviť, však áno. Európan, ktorý to považuje za blúznenie šialencov, by si mal položiť otázku, či niekto v Rusku môže vo verejnom priestore, s miliónovým obecenstvom, tárať čokoľvek, čomu Kremeľ nepožehnal.

Ale aj keby ste odmietali brať vážne, čo sľubujú Putinovi propagandisti, pokojne sa môžete vrátiť k oficiálnemu ultimátu Ruskej federácie spred začiatku invázie na Ukrajinu – vrátenie hraníc NATO pred rok 1997. Fašistické Rusko si celkom otvorene nárokuje územia sovietskeho impéria. Na Ukrajine sa bojuje prinajmenšom o to, či chce mať Západ rusko-nemeckú hranicu.

Jasné to bolo už pred vojnou, ale Európa, vrátane politických lídrov a renomovaných analytikov, sa k problému postavila ako arachnofób k pavučine. Kde je pavučina, tam je nevyhnutne aj pavúk. Arachnofób sa preto dôsledne vyhýba všetkým kútom, v ktorých by sa mohol ukrývať, aby sa s ním nemusel konfrontovať.

Rovnako funguje aj pohodlnosť a zbabelosť na politickej úrovni. Ruskou pavučinou bol už dávno olepený celý západný svet, no radšej ako vystúpiť z komfortnej zóny a riskovať, problém všetci vytesňovali, a stále vytesňujú. Riešenia by totiž boli drahé. Drahé v zmysle, že by stáli veľa peňazí.

Keď Ukrajina padne, vojna sa určite nezastaví na rusko-českej hranici. Slovensko a Maďarsko sa už pripravili na pozíciu dobrovoľných vazalov, zvyšok Európy by sa mal pripravovať na vojnu. Nerobí to, pretože občan by sa musel dnes vzdať časti osobného pohodlia, aby ho zajtra nezabili.

Vojnu bolo možné zaraziť v zárodku. Okamžite po začiatku invázie tam mohli zasiahnuť americké a britské vojenské jednotky, vyzbrojené textom budapeštianskeho memoranda a najmodernejšími zbraňami. Dnes by to bol dávno zabudnutý incident. Rusko v tom čase absolútne nemalo šancu ustáť vojnu so Západom.

Iste, je tu notoricky známy argument o hrozbe jadrovej eskalácie, a v ničom sa krátkozraká zbabelosť západnej spoločnosti nemanifestuje priezračnejšie. Vykopať hrdzavú ruskú hordu z Ukrajiny totiž nie je to isté, ako začať dobýjať matičku Rus. Pokiaľ je však Rusko pripravené použiť jadrové zbrane aj pri dobýjaní nových území, buď sa jej rovno vzdáme, alebo ich použije aj tak, len o pár rokov neskôr.

Takto iba dávame Rusku čas, aby mohlo postupne rozobrať a zabrať celý kontinent konvenčnými metódami zastrašovania a masového vraždenia. Kremeľ, na rozdiel od demokracií, sa nemusí ohliadať na názor, pohodlie alebo prežitie svojich občanov, je to fašistický totalitný režim.

Vladimírovi Putinovi je úplne jedno, koľko Rusov zomrie v boji alebo od hladu, pokiaľ pri tom dobyjú nové územie, on bude hrdina. Znásilňovanie, mučenie a rabovanie je len odmenou pre kanonenfutter v prvej línii, národ potrebuje niečo hodnotnejšie a trvalejšie, čo jednotlivca presahuje. Mýtus o krvavej obete hrdinov. Preto Rusko meria veľkosť svojich vojenských úspechov na počty svojich vlastných mŕtvych. Čím má viac vlastných obetí, tým je víťazstvo slávnejšie. Ak nebude Západ ochotný obetovať aspoň to, čo je nevyhnutné, predovšetkým kus vlastného pohodlia, je už dnes stratený.