Ficova stávka na zbabelosť je odsúdená na úspech

Robert Fico zvoláva bezpečnostnú radu, ako keby sa chystal na nebezpečné stretnutie s nepriateľom. Pred stretnutím s vlastnými spojencami v Paríži. Teda, nominálne sú to stále spojenci Slovenskej republiky. Robert Fico ale nemá žiadne ilúzie o tom, že ide medzi svojich nepriateľov.

Robert Fico nie je Igor Matovič. Istý kontakt s realitou si stále udržiava. Dnes ešte nie je ten deň, keď ho úplne stratí. Celkom presne vie, že ostatné štáty EÚ Slovensko nijako neohrozujú. Jeho nepriateľmi sú z iných dôvodov.

Robert Fico nevyhnutne, z podstaty veci, musí považovať za nepriateľské všetko, čo súvisí s právnym štátom, ľudskými právami a občianskymi slobodami. Buduje autoritársky režim podľa ruského a maďarského modelu. Keď sa bude dať, pokúsi sa aj o otvorene autokratický. Jeho politika sa dostala do priameho rozporu so základnými hodnotami Európskej únie i NATO a jediné, čo ho ešte drží na Západe, teda formálne, sú miliardy eur, ktoré odtiaľ ešte dokáže vytiahnuť. Ak bude správne manažovať finančné toky, jeho ľudia sa nebudú musieť báť biedy, ktorá Slovensko čaká.

Keďže Robert Fico stále má solídny kontakt s realitou, celkom presne vie, že v Európe sa zrejme už v tomto roku opäť bude lámať chlieb. Parazitické štáty, ktoré slúžia nepriateľským záujmom, začnú ostatní všetkými dostupnými prostriedkami vytláčať od spoločného stola. Vie, že raz bude musieť Európsku úniu i NATO opustiť a rozhodne by mu nepomohlo, keby to vyzeralo tak, že odtiaľ Slovensko hnali svinským krokom. Odísť na vlastnú žiadosť je dôstojnejšie a nesie to nižšie politické náklady.

Lenže dnes by si ešte ani tá rozhodujúca väčšina, ktorá si sama neuvedomuje, že svojím myslením a hodnotami na Západ nepatrí, neželala odchod krajiny z euroatlantických štruktúr. Nikto nie je natoľko dezorientovaný, aby nepoznal rozdiel životnej úrovne na ruskom a slovenskom vidieku. Aj ten najhrdší preskakovač vatier a borovičkopič si uvedomuje, že výroba bryndze nevynáša ani tak ako montovanie áut pre zahraničných výrobcov. Ľud chce pomaly a nízko letiace pečené holuby nad plotmi z čabajky, nie ruskú biedu. Lenže načo by bola mŕtvemu čabajka?

Robert Fico najprv potrebuje domasírovať mienku rozhodujúcej časti svojej domácej populácie k prijatiu nevyhnutného, a robí to dobre. Presne identifikoval riadiaci algoritmus slovenskej spoločnosti - zbabelý oportunizmus. Hovorí, že nepriateľ sa nedá ani zastaviť, nieto ešte poraziť. Že keď fašistická ruská horda bude chcieť prísť do Bratislavy, tak príde, nikto vám nepomôže. Že boj proti nej je nezmyselný a márny. Jediná spása je v podriadení sa a kolaborácii. Slovenský premiér nehovorí nič iné ako propagandisti z Kremľa.

Robert Fico uisťuje svoj ľud, že ho dokáže ochrániť. Nebude musieť s Rusom bojovať. Isteže sa nemôže stať jeho rovnocenným partnerom, ale môže sa stať jeho verným vazalom, alebo aspoň užitočným otrokom. Prečo by niekto zabíjal otrokov, z ktorých má úžitok? Možno nebude dobre, ale nikto predsa nemusí zomrieť. Rozhodne nie v boji. Aj v gulagu alebo na šibenici iba vtedy, keď nebude vedieť, kde je jeho miesto. Ale v tom sú predsa Slováci odjakživa dobrí, jedni z najlepších. Vždy vedeli, kde je ich miesto, len v roku 1998 sa pomýlili.

Robert Fico svoju krajinu vedie domov, späť k jej historickej norme, k jej tradičným hodnotám bezvýhradnej lojality a slepej poslušnosti. Síce sa tam nebude dať žiť, ale bude sa tam dať vcelku bezpečne prežívať. Vyzerá to tak, že je odsúdený na úspech.