Fico sa bude musieť veľa plaziť, aby smel Putinovi pobozkať ruku

Kdekto sa stále utešuje predstavou, že Robert Fico hlása protizápadnú a proruskú propagandu pre svoje domáce publikum, ale geopolitickú orientáciu Slovenska meniť nebude. Veď aha, kým Juraj Blanár rokoval so Sergejom Lavrovom, Robert Kaliňák si bol práve prevziať prvé americké stíhačky. Pritom je to prosté - stíhačky sú kšeft, rokovanie v Turecku politika.

Ľudia neverili Vladimírovi Putinovi, že naozaj uvedie svoju hordu do pohybu a začne vojnu, aby aspoň v medziach možností obnovil sovietske impérium. Neveria ani Viktorovi Orbánovi, že ak sa mu naskytne príležitosť, pokúsi sa aspoň čiastočne revidovať trianonské hranice. Ešte menej veria Robertovi Ficovi, že je pre svoju operetnú diktatúru ochotný obetovať aj časť vlastného územia a väčšinu slovenskej ekonomiky. Asi nie s radosťou, ale je pripravený prinášať obete ako kedysi Jozef Tiso.

Najčastejším protiargumentom je, že to sa predsa nemôže stať, lebo Slovensko je v EÚ a v NATO. Na papieri to skutočne sedí, akurát to teda nie je nemenný stav vyplývajúci zo zákonov prírody. Iste, my sme EÚ a my sme NATO, ale je hodné pozornosti, že Robert Fico o nich hovorí výhradne ako o nepriateľských tretích entitách. V jeho svete Slovensko nie je ich súčasťou a nepatrí tam. Ako ho odtiaľ dostať, je iba technikália. Nie triviálna, ale s naplnením cieľa mu budú pomáhať tí najlepší.

Vývoj sa dal veľmi dobre odhadnúť už v okamihu, keď sa stal ministrom zahraničných vecí Juraj Blanár. Robert Fico si v minulosti na tento post vyberal špičkových profesionálov s bezchybnou reputáciou. V okamihu, keď usúdil, že diplomaciu môže riadiť aj diletant, ktorého jedinou kvalitou je bezvýhradná lojalita, dal jasne najavo, že suverénna slovenská zahraničná politika sa viac nebude tvoriť v Bratislave.

Rokovanie Juraja Blanára so Sergejom Lavrovom, samozrejme, nemohlo mať vecný obsah. Nedá sa síce vylúčiť, že ruský minister čosi hovoril a ten slovenský usilovne zapisoval, no ide predovšetkým o politické gesto. Dôležité veci prebral Robert Fico s Viktorom Orbánom, osobne, na pražskom letisku pred stretnutím V4. Vládca viktoriánskeho Maďarska má do Kremľa otvorené dvere, presne vie, čo treba robiť. Robertovi Ficovi po úspešných voľbách z Moskvy obratom odkázali, že je celkom bezvýznamný a nezaujímavý. Bude sa musieť veľmi snažiť, aby presvedčil, že dokáže byť užitočný.

Dnes už vieme, že na neformálny samit do Paríža neplánovali pozvať Maďarsko ani Slovensko. Účasť si museli vydrankať a treba uznať, že Robert Fico svoju vyžobranú šancu naplno využil. Stretnutie, ktoré malo skôr symbolický význam, dokázal jednoduchou lžou povýšiť na akúsi "bojovú poradu", čím vytvoril pre Kremeľ solídnu zámienku na ďalšiu eskaláciu. Emmanuel Macron si už azda bude pamätať, že ľudí nakazených ruskou leprou neradno usádzať za svoj stôl, lebo to pri ňom schytajú všetci.

Slovutný Sergej Lavrov sa uvolil stratiť chvíľu s bezvýznamným aparátčikom štvrtého rangu, bez mena či moci o čomkoľvek vecne rozhodnúť, pretože tým učinil drobné gesto. Nedbalo naznačil, že Robert Fico si získal kúsok jeho pozornosti. Hoc na ňu v Kremli nikdy nezabudnú, možno mu raz starú zradu odpustia a dovolia mu byť gubernátorom autonómnej slovenskej oblasti. Bude sa však musieť veľmi snažiť, aby raz smel pobozkať ruku Vladimíra Putina a bude sa k tej ruke musieť doplaziť z celkom iného konca cárovej anatómie.