Súsošie malo byť poctou, ale realita je podľa výtvarníkov iná: Kto určuje podobu umenia vo verejnom priestore?

BRATISLAVA / Realizácia dobrého zámeru sa podľa niektorých zástupcov kultúry príliš nepodarila. Súsošie "Tri legendy", ktoré malo byť poctou Julovi Satinskému, Jarovi Filipovi a Milanovi Lasicovi, označuje časť kultúrnej obce ako premárnenú šancu a gýč. O podobe umeleckých diel na verejnom priestore mala rozhodovať odborná komisia, tentoraz má zviazané ruky.

To, ako vyzerá verejný priestor, ktorý patrí všetkým, ovplyvňuje aj každý predmet, ktorý sa v ňom nachádza. Náš vkus tak formuje všetko od vzhľadu budov, cez zaparkované autá, bilboardy až po umelecké predmety a exponáty, ktoré sú v ňom umiestnené.

Zatiaľ, čo florentská signoria dala svetu, pred 500 rokmi Michelangelovho Dávida, bratislavská Petržalka sa dočkala súsošia, ktoré mnohý označujú za gýč. Práve k umeniu vo verejnom priestore by sa malo pristupovať citlivo a nie na základe vkusu jednotlivca. Podľa odborníkov je totiž verejný priestor cestou, ako vkus kultivovať bez toho, aby človek kultúru cielene vyhľadával.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Artxtry ?? (@artxtry)

Riaditeľ Slovenského centra dizajnu Maroš Schmidt pre TV JOJ uviedol, že umenie vo verejnom priestore reprezentuje mesto, alebo obec, formuje vkus, čo je síce niečo individuálne, ale aj formovateľné: "Vo verejnom priestore by mali byť umiestňované diela, ktoré formujú vkus do výšky, do plusových hodnôt."

Nejde o prvý "neúspech"

Po Čumilovi, či soche Svätopluka, pobúrilo umeleckú verejnosť aj súsošie Tri legendy, ktoré má byť poctou Julovi Satinskému, Milanovi Lasicovi a Jarovi Filipovi. Umelci sa proti súsošiu postavili aj pod statusom poslanca NR SR Jána Benčíka, kde dielo prirovnali ku kulichiáde, ale aj ho otvorene nazvali gýčom a premárnenou šancou zlepšiť verejný priestor. Na kritické ohlasy autor odmietal reagovať.                                                                                       

Podľa Maroša Schmidta je autor človekom, ktorý vie tvoriť na mnohých frontoch. "Ja fontánu, ktorá je súčasťou, ale aj mobiliár lavičiek hodnotím kladne, ale je to kontroverzné súsošie. Kontroverzia je v niektorých atribútov, ktoré definujú umenie ako gýč, ale nerobia tú hranicu," spresnil pre TV JOJ.                                                                                                             

Prečítajte si tiež

Kultúra sa otvára, premiér dodržal slovo. Za prvé predstavenie po lockdowne si vybral kultový muzikál Bedári

Mesto má zviazané ruky

​Nakoľko si dielo objednal developer, ktorý verejný priestor vlastní, mestská časť uviedla, že mala Zviazané ruky. Podľa platnej legislatívy má oklieštené možnosti aj magistrát hlavného mesta. Ten síce komisiu má, tá však v prípade súkromných vlastníkov priestoru nemá právo zasahovať do podoby diela. "Komisia pre diela vo verejnom priestore má ambíciu vyjadrovať sa k zámerom umiestňovania diel vo verejnom priestora na celom území Bratislavy, teda aj na súkromných pozemkoch, ale súčasná legislatíva neumožňuje zasiahnuť," povedala pre TV JOJ hovorkyňa mesta Bratislava Dagmar Schmucková. 

Zostáva teda položiť si otázku, či by si podoba umenia vo verejnom priestore nezaslúžila legislatívnu zmenu.  "Ja myslím, že áno, mala by existovať komisia odborníkov ktorí by zaujali postoj k monumentom a pamätníkom, alebo čomukoľvek vo verejnom priestore a malo by sa to týkať aj developerov. Inak nám tu budú aj naďalej vyrastať kadejaké nezmysli a umelecké peklá. Ja, ako človek, ktorý má rád umenie a výtvarné umenie, mne sa to nepáči," reagovala pre TV JOJ poslankyňa NR SR Monika Kozelová (OĽaNO)