Redaktorka TV JOJ Marika Dulaiová: Kamión pomoci pre Ukrajinu začal jedným telefonátom

BRATISLAVA / Už dva mesiace sa Ukrajina musí brániť, bojovať, a ľudia z nej utekať. O pár dní tam odíde z našej televízie ďalší kamión s pomocou. Ide do Užhorodu a cieľom je domov dôchodcov. Pomoc však smeruje aj pre ľudí, ktorí na Zakarpatie ušli zo zničeného mesta Mariupoľ. Viac v rozhovore s Marikou Dulaiovou, ktorá to všetko zorganizovala.

Musím sa vrátiť pár týždňov dozadu, pretože tu v redakcii to vieme, ale možno nie každý si uvedomuje, že to je vyslovene tvoja aktivita. Ako sa to začalo?

Začalo sa to telefonátom z Jasine od panej, s ktorou som na začiatku vojny robila rozhovor, keď tam vlastne začali prúdiť ľudia z východu Ukrajiny a spýtala sa nás, či jej nevieme pomôcť.

Takže na začiatku to bol respondent tvojho príspevku, ktorého si vôbec nepoznala a telefonovali ste spolu.

Áno, moji známi, ktorí mi vtedy ešte pomáhali s prekladmi, si zobrali číslo, zostali sme v kontakte, pani sa im ozvala, oni sa ozvali mne a ja som povedala, že dobre, skúsme. Vtedy tam prišlo strašne veľa sirôt z celej Ukrajiny, deti, ktoré pokiaľ viem, sú už v Nemecku a teraz je tam veľa žien a matiek, čo sú vlastne tiež klasickí utečenci z Ukrajiny.

Viem, že na začiatku si mala obavy, či sa ti podarí naplniť malé auto a s tou pomocou nakoniec odchádzal kamión.

Áno, odchádzal kamión. Aj keď to nebolo dokonalé, pretože tri naberania tovaru sa nepodarili z rôznych príčin, ale bolo to poučenie pre nás, že nie vždy sa treba spoľahnúť na dobré slovo. Teraz to vyzerá tak, že keď už nám niekto volá, že by chcel ešte niečo dať, tak musíme prepočítavať.

Zvládaš to stále sama? Pretože sú organizácie, ktoré sa takýmto veciam venujú, je tam viac ľudí. Všetko je na tvojej hlave a mňa najviac zarazilo, že na našom súkromnom facebookovom profile je správa, že kto má pomoc, má ju priniesť sem, alebo k Marike domov. Naozaj si urobila z bytu sklad?

Áno, z jednej izby a zo zimnej záhrady. Treba to roztriediť, zbaliť a tu v televízii sa to veľmi nedá. Nie som v tom sama, moji kamaráti z Ukrajiny, ktorí dlhodobo žijú tu a majú kontakty na Ukrajine, ale aj napríklad Nadácia TV JOJ, nám pomáhajú. Doma si to balím sama, ale nosíme to už spoločne, lebo tých krabíc je naozaj veľa.

Kam smeruje táto nová dávka pomoci?

Ideme aj do Jasine, pretože dnes som s pani zhodou okolností telefonovala a povedala, že ľudia tam stále spávajú iba na matracoch a títo moji kamaráti zohnali po jednom skrachovanom hoteli postele, skrine a ďalšie matrace, ktoré sa zídu. Takže, toto pôjde do Jasine, nesieme aj potraviny pre deti, plienky, toaletný papier. Poprosili nás o hygienické veci a tričká, ktoré pôjdu pre ich pluk zo Zakarpatskej oblasti, pre vojakov a vojačky a tiež ďalšie tričká a látky v zelenej farbe, ktoré trhajú a robia z nich maskovacie siete.

Ty si robila aj reportáž o výrobe tých maskovacích sietí, stále to funguje? Stále potrebujú rybárske siete?

Áno, stále potrebujú rybárske siete, ktoré sú u nás veľmi úzkoprofilový tovar. Vtedy nám vlastne pomohla Drahu Dobrovicsová, lebo jej sa ozvali rybári. Tentokrát nesieme bez rybárskych sietí, ale aspoň s látkami.

Gro tej pomoci by malo ísť pre dôchodcov, seniorov, ale ak som to správne pochopil, to nie je klasický domov dôchodcov, to je zariadenie, ktoré vzniklo pre seniorov, ktorí ušli z tých bojujúcich častí.

Áno. Tam sa nám stala taká trošku nepríjemná vec. Pani, s ktorou ten náš kamarát vybavoval všetky veci, žiaľ pred dvomi, či tromi dňami zomrela, ale povedali sme si, že tí známi, ktorí to organizujú priamo v Užhorode, nám pomôžu, aby sa to dostalo k tým seniorom, lebo tam ide hlavne o postele, posteľné obliečky a matrace. Musím povedať, že kolegovia z JOJ-ky boli veľmi snaživí a posteľných obliečok máme veľmi veľa.

Ty si s tým prvým kamiónom išla na Ukrajinu. My stále máme pocit, že všetci utekajú, všetci prišli k nám, ale obrovská vlna utečencov zostala na Ukrajine – v Zakarpatskej oblasti, v okolí Ľvova, v miestach, ktoré oni považujú za relatívne bezpečnejšie.

Áno. Aj keď nie je pravda, že tam vojna nie je, i keď sa tam nebojuje, ale je to tam cítiť a Ľvov je príliš blízko, tam už rakety padali. Takže, čo ja viem z rozprávania mojich známych, ľudia spávajú so samopalmi pri posteli, vlastne takmer nespávajú. Teraz si hovoria taký vtip medzi sebou, že o chvíľu sa im minie všetko víno a podobné záležitosti z pivníc, keď bude toľko poplachov. Snažia sa vložiť do toho trocha humoru…

Áno, Ukrajina je zvláštna v tom, že dokáže vtipkovať o týchto šialených veciach a možno je to práve sympatické.

Áno, keď som prišla s tým kamiónom, tak prvé, čo som si všimla, okrem toho, že som to dostala už aj na tričku, je známe už teda heslo alebo ukrajinská značka – Ruskij korabľ, a to majú aj napríklad taxíky, miesto taxi nápis Ruskij korabľ..Takže áno, dokážu si robiť takú srandu.

Si pripravená aj na menej zábavné stretnutia, lebo máte ísť s pomocou aj pre ľudí, ktorí ušli z Mariupoľu?

Som, ale nesľubujem, že nebudem plakať, lebo to som nedala ani na začiatku tejto vojny. Chceli by sme sa stretnúť aj s ľuďmi, ktorí ušli z východu a rozhodli sa pomáhať a robia neuveriteľné veci, napríklad boršč na sucho. To, keď mi povedali, tak som si to nevedela ani predstaviť, vyrábajú to svojpomocne a posielajú to na front.

Tá zbierka, ktorú robíš, ostane jojkárskou internou záležitosťou alebo sa to už rozširuje?

Už sa to rozširuje. Ozvalo sa nám veľa ľudí, napríklad moja kaderníčka spomenula pani, ktorú ja vôbec nepoznám a finančné nám prispela, alebo sa nám ozvali ľudia, ktorí videli prvú reportáž a poslali veci a musím pochváliť našu kolegyňu Drahu Dobrovicsovú, ktorá vybavila neuveriteľné množstvo múky, zeleniny a kadečoho.

​