Martin Trenkler Fotograf F1: Fotiť F1 je vzrušujúce a plné adrenalínu aj pre fotografov

BRATISLAVA / Slovenský fotograf Martin Trenkler sa dostal na okruh F1 k tým najlepším pilotom. V rozhovore sa dozviete, koho stretol na okruhu, aké je to fotiť formulu či iné motocykle a koľko krát stlačí spúšť za jednu veľkú cenu.

Mal úžasné šťastie, že už v skorom veku nahliadol do nádherne nablýskaného sveta F1, kde funguje už dve dekády. Venuje sa fotografii intenzívneho športu, ktorý musí zvládnuť v tisícine sekundy a to nie len technicky, ale aj emočne. Oficiálne prvý slovák vo Formule 1 fotkami dokazuje, že aj moto šport môže byť vysokým umením - fotograf Martin Trenkler.

Mám asi miliardu otázok. Si rodený Trebišovčan, cez Vyšné Hágy až na tie najslávnejšie okruhy, ako sa to celé udialo?

To by som aj ja rád vedel, v prvom rade treba začať flákať školu, aby sa človek mohol začať venovať niečomu zaujímavému ako je absolútne nerealistické fotenie Formuly 1. Chytilo ma to v takom skorom veku. Tak v trinástich - pätnástich rokoch som už vedel, že chcem robiť iba F1. Takže z poslušného, dobrého žiaka základnej školy sa stal trojkár na gymnáziu, pretože som sa snažil všemožne dostať do toho sveta a a to sa mi napokon aj podarilo, asi v devätnástich rokoch, keď som dostal svoju prvú akreditáciu. Odvtedy ma to neprestalo baviť.

Dostať akreditáciu na F1, to je ako dostať sa na olympiádu, to nie je len tak, ako sa ti to podarilo?

Ja som už v období predtým, než som sa dostal do F1, bol v kontakte s ľuďmi, ktorí sa stali mojimi učiteľmi, Pomohli mi legendy fotografie Formuly 1 Reiner Schlegenmilch a  Paul-Henri Cahier. S jedným kamarátom sme založili časopis Formula 1 na Slovensku, ktorý chvíľku fungoval a cez neho sa mi podarilo legálne dostať akreditáciu na Veľkú cenu Rakúska 2002. To bol ten víkend, kedy sme boli majstri sveta v hokeji. 

Čo bol spúštač tvojej túžby fotiť F1?

Spúštač bol Michael Schumacher, ktorý ma motivoval k tomu, aby som začal pozerať tú Formulu 1. Vtedy bol najlepší a chytilo ma to. A potom príchod internetu, vďaka internetu som našiel stránky s fotografiami Formuly 1 a to ma naozaj chytilo, také úchvatné, grafické, výtvarné zábery tohto športu chcem robiť.

Keď si sa ním prvýkrát stretol, aké to bolo? Bol si z toho unesený, alebo si sa tváril, že ty si fotograf, tak budeme profesionálni?

Foťáky som zabúdal na každom okruhu, tak som sa vždy musel po ne vrátiť. Vtedy sa fotilo ešte na film, tak to bola ešte väčšia sranda. Fascinovalo ma dostať sa blízko k tým monopostom, ku trati, to ma najviac bavilo. V tej dobe to boli ešte strašne hlučné, 145 decibelové motory V10. Už le to, že som mohol pri trati fotiť tie autá z blízka bolo nezabudnuteľné a neprestalo ma to baviť doteraz.

Po dvoch dekádach, môžeš porovnať tú techniku vtedy a teraz? Ako dlho ti trvalo dostať sa do toho fotenia a kedy ťa začali rešpektovať?

Keď ma niečo baví, tak sa rýchlo učím. mal som to šťastie, že ma viedli dvaja najlepší fotografi v F1. Povedal by som, že za rok, dva, tri som sa naučil celkom slušne fotiť a odvtedy človek si len vyvíja a upevňuje svoj štýl.

Keď som si pozerala fotografie, ktoré si mi poslal sú z nich cítiť emócie. V čom je tvoje fotografia iná, oproti fotografiám, ktoré sú štandardne používané?

Pri trati na rovnakom mieste môžu stáť desiati fotografi a každý bude mať tú fotku inú, každý hľadá niečo iné. Ja idem viac po tých emóciách, chcem aby aj tie autá boli dokonalé, aby tam bolo čo najmenej rušivých vecí, aby ten prejazd cez zákrutu bol na milimeter presne vtedy ako má byť. Nie každý to rieši až takto do detailov ako ja, ale potom tie výsledky sú také aké sú. Samozrejme ten víkend je strašne zložitý, to fotenie je strašne náročné. Prostredie F1 je strašne náročné, kto zvládne fotiť F1 zvládne fotiť všetko.

Zameriavaš sa predovšetkým na výtvarnejšiu fotografiu?

Jeden učiteľ ma naučil, že cez ten víkend musím nafotiť všetko, čo sa týka toho víkendu. To znamená, musí tam byť nejaká reportáž a musí to byť dokument. Druhý učiteľ ma naučil, že Formula 1 je nádherný farebný šport, ktorý sa dá zachytiť aj inak. Takže ja sa snažím byť v balanse medzi reportážou a výtvarnou fotografiou.

Martin, ide z teba taký pokoj, je to predispozícia k tomu, aby si mohol robiť túto prácu?

Neviem, keď sa už človek do toho zamoce, čo mám iné robiť. Ešte by ma bavilo variť, ale tak keď budem iba fotiť a písať, tak robím motošport. Hlavne to cestovanie je únavné. Aj keď F1 robím už len tak okrajovejšie, tak fotím iné motošporty a to je každý víkend niekde inde, to znamená od štvrtka do pondelka je to tak. Vo štvrtok prichádzame a potom väčšinou vždy v piatky sú tréningy, v sobotu kvalifikácie, v nedeľu preteky.

Ktorú časť máš najradšej?

Preteky, určite. To napätie. To, ako pretekári majú svoje napätie pred štartom, tak aj my ostatní, ani my nevieme do čoho ideme. Čo sa podarí nafotiť, čo sa stane, či budeme v správnom čase na správnom mieste, či sa stihneme premiestniť z trate na pódium a takéto veci. Je tam milión faktorov, ktoré z toho robia taký vzrušujúci šport.

Koľko krát cvakneš spúšťou počas pretekov?

Nerátal som to a teraz sú bezzrkadlovky, takže to už ani nie je cvakanie. Možno 3 000 - 4 000 záberov, poznám ľudí, ktorí urobia 20 000 - 30 000 záberov, ale tú fotku treba mať v hlave skôr, než človek chytí foťák do ruky.

Ako rýchlo vieš urobiť selfie s takým objektívom? Fotil si aj veľa slávnych ľudí, ktorí chodia na F1?

S takýmto ťažko (pri rozhovore v Ranných noviných mal foťák, pozn. red.), jedine, že by som ich najprv omráčil s tým a potom sa s nimi mohol fotiť. Chodí tam veľa slávnych ľudí, minule som si spomínal koho som stretol na F1, Brad Pitt, George Clooney, Matt Damon, Jennifer Lopez, Eric Clapton, všetci. 

Chcú sa fotiť?

Áno, musím ich fotiť rýchlo.

Ty si nechcel byť pretekárom?

To bol môj prvý detský sen, potom som rýchlo pochopil, že na to nemám a hlavne tá fotka ma chytila ako puberťáka.

V roku 2013 tuším odletela aj pneumatika do kameramana?

Vtedy sa sprísnili pravidlá, teraz je to ešte horšie s tým prístupom. S pribúdajúcimi rokmi pribúdajú už len obmedzenia, takže už to nie je až taká zábava fotiť F1. Keď som začínal pred 20 rokmi už vtedy sme každý víkend nadávali, kde nás nechcú púšťať, ale teraz je to úplné peklo.

Máme aj zábery nehôd, niektoré boli aj smrteľné. Je to zakázané fotiť, alebo je to o morálke?

Myslím, že je to morálka. Sú ľudia, ktorí majú nafotené smrteľné nehody a viem, že tie fotky sú v šuflíkoch, alebo ich použila len polícia na svedectvo. Ale nikto by to v živote nepublikoval. Ani omylom.

Tvoj absolútne top zážitok?

Fotiť Formulu 1, každé preteky sú iné, všetko je to zážitok. Michaela Schumachera som stretával, kvôli nemu som chcel fotiť F1. Spomenul som si na tri spoločné spomienky na Michaela. Prvá bola, že išiel cez zákulisie na elektrickej kolobežke a hovorím mu: "Perfektná kolobežka" a on: "Mhm" - to bola prvá konverzácia so Schumacherom. 

Druhá bola niekde na Veľkej cene Belgicka, išiel cez zákulisie a pozerám, aké perfektné rifle mal, také vyšívané vzorky boli na tom. Hovorím: "To sú super rifle" otočil sa na mňa a hovorí " Armani"  To bola druhá konverzácia s Michaelom.

A tretia, nejaká akcia zobral foťák a tak zdola nás fotil a ja hovorím: "tak tomu hovorím umenie" On že: "Hej"
Tak to boli moje všetky tri konverzácie so Schumacherom. Niektorých jazdcov som poznal osobne, bol som jedným z oficiálnych fotografov Formule 1 a dosť dlho.

Máš ešte nejaký nesplnený sen?

Neviem, niekedy mám pocit, že prídem na ten okruh a väčšinu času sa rozčuľujem čo všetko sa nedá, to sme všetci fotografi takí. Možno trošku viac sa zapojiť do tej F1 než posledné roky, ale našťastie tých zaujímavých motošportov je veľa.

Je to pre teba stále vzrušenie, alebo ti to zovšednelo?

Je to vzrušenie, bez toho to ani nejde a každé jedny preteky sú adrenalín. Aj pre fotografov.