Zelenskyj v exkluzívnom rozhovore: Čo prežíva a aký je jeho odkaz na Slovensko?

KYJEV / Ukončenie vojny na Ukrajine je otázkou rozhodnutia jedného muža - Vladimíra Putina. K ruskému prezidentovi sa však nedostávajú reálne informácie z bojísk. Myslí si to ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, ktorý slovenským médiám poskytol exkluzívny rozhovor v rámci návštevy slovenskej delegácie na Ukrajine.

- Len jeden muž môže zastaviť túto situáciu na Ukrajine a to je prezident Ruska. Kto je pre vás teraz prezidentom Ruska? Keď už sú to mesiace čo bojujete s nimi.

"Ako som vám povedal, máte úplnú pravdu, táto osoba môže všetko vrátiť a vziať svoje jednotky z nášho územia. V prvom rade môže zachrániť životy svojich ľudí. Nemusí mať rád Ukrajincov, nech ma rad aspoň svojich Rusov. Neumierajú za svoju krajinu, za matku, za otca, za svoje deti. Na čo umierajú? Prečo sem prišli? No a za čo umierajú jeho občania? Za jednu vec. Pre svoju ctižiadostivosť, pre svoju osobnú túžbu, imperiálnu túžbu. kto to teda je? Nech si každý urobí záver. Jedna osoba chce, aby hra pokračovala."

- Čo sa stane s Bakhmutom na Donecku?

"S Bakhmutom? No je tu veľmi ťažká situácia. Naši chlapi sa držia… Pre nás je Bakhmut ako aj iné mestá. Nebojujeme tam za Bachmut, ale za princípy. A čo sa stane? Potrebujú politické víťazstvo. Vzali sme Bakhmut, vrátili sme ho. Ibaže oni zabili všetkých ľudí v Bakhmute, nie sú tam takmer žiadni civilisti, všetkých zabili. Čo je Bakhmut? Mŕtvoly! Sú tam samé mŕtvoly...

Viete, prečo potrebujú Bakhmut? Chcete, aby som to Vám povedal? Nepotrebujú mesto Bakhmut, musia ísť von a priviesť svojmu pánovi ako taký vycvičený pes priniesť kosť v zuboch: Na, tu máš Bakhmut“ Tak to je. A v Bakhmute nie sú takmer žiadni živí ľudia... Zrúcané domy, úplne prázdne byty a Rusi mu hovoria, že je to veľké víťazstvo. Ale tak to vôbec nie je. V prvom rade si treba vziať Bakhmut – ešte ho nevzali.

Po druhé, toto nie je víťazstvo. Viete prečo? Oni nemajú oblečenie, on to jednoducho nevie. Títo ľudia sa nemajú kde zohriať, lebo nemajú oblečenie, prišli hladní. Stojí tam čata so samopalmi. Ak tí ľudia, ktorí zaútočia na Bakhmut, utečú späť, budú zabití, zastrelení, ako to bolo za Stalinových čias, a túto prax opakuje.

Oni potrebujú nejako prezimovať... Lebo do Bachmutu niet cesty, je tam pole, nie sú tam ani múry. Nemajú v čom prezimovať. Ale toto všetko on nevie! Pretože viem o ruských vojakoch oveľa viac, verte mi. Pretože tam prídem a vidím: našich vojakov a vidím ich cez ďalekohľad. Chápeme, čo sa deje, ale v televízii im povedia, že ich jednotky sa priblížili k Bakhmutu. Ale nič tam nie je. Všetky mestá, o ktorých hovorili v Donecku, Luhansku, ku ktorým sa priblížili, všetko predtým delostrelectvom úplne zničili.

Vyviezli sme ľudí, obyčajných ľudí, pomohli sme. Niektorí odišli, niektorí zostali, ale všetko je tam úplne zničené. Nie sú tam okná, domy, elektrina, voda, nič. Nie sú tam ani psy... Chápete?! Ruské delostrelectvo zabilo všetkých a všetko - ľudí, zvieratá, všetkých. Nie je tam nič a nikto. O toto bojujú.

Otázka nie je v boji. Alebo prečo mesto Kyjev prežilo? Pretože keď nás obkľúčili a začali nás loviť, bombardovať. Kyjev stál a nikam neutekal. Oni sa báli, nemohli bombardovať, zabili by milióny ľudí. Aj ich vodcu - jeho vlastní ľudia by ho potom obesili. A v Donecku, za ktorý bojuje, za Donbas, je mu to jedno, všetko zničil, všetkých zabili.

Viete, použili už viac ako sto iránskych dronov a vieme, že ich je ešte asi tisíc. Ak môžem povedať, musíme s tým ešte nejaký čas žiť. Chápeme to, takto nám Európa počas zimného obdobia pomôže. Samozrejme, ak by na náš energetický systém neútočili takmer každý druhý deň... Je to ťažké. Ale urobili sme veľa v snahe zachrániť náš elektrický systém. Je to také ťažké, pretože vidíte, že teraz máme úplný výpadok. Je to ako pred niekoľkými storočiami. Máme oblasti, kde potrebujeme pomoc s plynom, s uhlím. Máme zásoby, ale o plnej invázii sme naozaj nevedeli, neboli sme pripravení na také ťažké obdobie, takže nemáme dostatok plynu. Keď bol napadnutý náš elektrizačný systém, museli sme vyrobiť 15 jadrových blokov, aby sme mohli ďalej predávať elektrinu do Európy, nemysleli sme si, že naše jadrové elektrárne budú napadnuté. Je to šialené... Samozrejme, potrebujeme tisíce generátorov, potrebujeme transformátory pre nemocnice, pre špeciálnu kritickú infraštruktúru, pre vojakov, pre ľudí, pre tých, ktorí to naozaj potrebujú. Bez toho naozaj nevieme žiť.

Neviem či ste videli ako naši lekári operujú, ako to prebieha. Na všetkých týchto otázkach spolupracujeme s Európskou úniou a jej krajinami. Nie je to jednoduché, pretože byrokracia je všade."

- Pán prezident, na Slovensku máme naozaj silnú programovú vládu, ale žiaľ, máme dosť veľkú skupinu ľudí, ktorí s tým nesúhlasia. Aký by bol váš odkaz pre týchto ľudí?

"Na vašom mieste môžete mať rôzny vzťah k Rusku. My sme si svoj vybrali. Teda Rusko urobilo túto voľbu za nás. Ukrajinci nikdy neznášali Rusko, ale teraz im to nikto neodpustí a nikto ich nepovažuje za susedov, priateľov – teraz sú to nepriatelia. A tí ľudia, ktorí sú proruskí, by mali vedieť, že nie sú proruskí, sú proti svojmu štátu. Nie sú proukrajinskí a nie sú proti Ukrajine, sú len proti vašej krajine."

- Prečo?

"Pretože Rusko je veľké a bude požierať všetko, nové územia, kvôli svojim ambíciám, pretože veria, že to nie je fér. Videli, ako bývalo Rusko na vašich územiach v časoch sovietskej moci. Toto je signál pre nich, že Sovietsky zväz sa stále môže vrátiť na všetky tieto územia, kde boli. A ešte aj ďalej.

Keď je niekto proruský, je to jeho voľba. Ak je chuť šliapnuť na tie isté hrable, dostaneme ranu. Nie je to vtipná rana, ale táto rana je krvavá a smrteľná . Ak chcete historicky šliapnuť na rovnaké hrable, urobte to. Ja som z rusky hovoriaceho regiónu, mali sme veľa ľudí, ktorí udržiavali vzťahy s Ruskom. Podporovali a neverili, že všetko môže byť tak okupované. Pozrite sa dnes, všetky tieto mestá nenávidia Rusko, všetky tieto mestá zničilo Rusko. Zničilo mesto, ktoré ho podporovalo až na 70 percent a to Mariupol. Neexistuje už žiadny Mariupol. Teraz nie je Donecká oblasť, neexistuje Luhanská oblasť, nie je tam teraz nič... A to boli rusky hovoriace oblasti. To naznačuje, že problém nie je v jazyku, problém je v pozícii jedného človeka, ktorý chce jednoducho vrátiť sovietsky život."

- Niektorí obyvatelia sa sťahujú do iných častí Ukrajiny a alebo do iných štátov, napríklad na Slovensko. Je pomoc, ktorá prichádza z Európy, dostatočná?

"V prvom rade musíte vedieť, že sme otvorení ľudia a skutočne bojujeme za demokraciu, bojujeme s Ruskom a jeho agresiou. Ak sa ľudia chcú presťahovať, môžu sa presťahovať. Samozrejme je tu otázka pre ľudí, pre mužov, ktorí v skutočnosti, ak budeme potrebovať viac ľudí, pôjdu a budú bojovať. Existuje rozhodnutie ministerstva obrany, ktoré nás celý ten čas podporovalo, a myslím si, že je dôležité, aby ste vedeli, že Ukrajina to dobre vie a je to dôležité pre vás a pre vaše budúce generácie. Ak Boh dá. Tiež sme nevedeli, že budeme mať totálnu vojnu s Ruskom, to sme pred desiatimi rokmi nevedeli. Je veľmi dôležité mať v tejto chvíli priateľov a ľudí, ktorí si pamätajú. To znamená, že si pamätáme na vašu pomoc. Ešte raz potvrdzujem, Ukrajina vždy pomôže Slovenskej republike za pomoc, ktorú ste nám poskytli a poskytujete."

- Ako sa cítite, keď prídete na tie miesta, kde všetko ničia ruské rakety, je tam bombardovanie a ostreľovanie? Keď prídete do Chersonu, ste v Bakhmute, Kyjeve. Ako sa cítite ako prezident a ako ako obyvateľ Ukrajiny?

"Poviem vám a budem veľmi úprimný, nemám veľa tvárí. Ako sa hovorí, človek má tri tváre: jednu ukážete všetkým, druhú iba blízkym ľuďom, a ešte tretiu tvár, ktorú poznáš len ty. Som teda človek, ktorý nemá tvár len človeka, ale má tvár aj prezidenta. Išiel som do prezidentského úradu ako človek, a keď som sa stal prezidentom, zostávam človekom.

Preto prichádzam ako človek do týchto miest a je to pre mňa tragédia. Napriek tomu, že som prezident, napriek tomu, že každý deň vidím veľké množstvo zranených a mŕtvych ľudí a poznám príbehy mučených ľudí, pociťujem všetku tú tragédiu a hrôzu, ako vy, ako každý iný žijúci človek.

Cherson poznám, bol som tam stokrát v živote, pretože môj život bol spojený s natáčaním, s produkciou, poznám Ukrajinu veľmi dobre, aj mestá veľké, aj malé. Viem, akí sú tam ľudia, poznám názvy ulíc. A nie ako hovorí Rusko, že toto je ich Cherson. Okrem mena Cherson nepoznajú nič iné. Veľa ľudí poznám zblízka a oni poznajú mňa.

Ľudia, ktorí stretli počas okupácie našu armádu, boli šťastní, pretože sú Ukrajinci. Vedia, že to bude ťažké, lebo nejde elektrina, voda, všetko je zničené. Sú tam hroby, kde nájdete veľa ľudí. Vidíte ľudí, ktorí žijú v tých mestách a tieto tváre sa zmenili, sú radi, že vás vidia, ale oči zostarli - u dospelých aj u detí. Ľudia prešli ťažkým obdobím. A to aj napriek tomu, že v budúcnosti sa ruské jednotky presunuli z jedného brehu na druhý a teraz len delostrelectvom ostreľujú mesto, kde včera na námestí povedali: Toto je náš bratský Cherson. To je asi tak všetko."