Hitlera sme mali radšej, ale aj Putin je láska

Prieskum Globsecu, ktorý ukazuje postoj Slovenska k ruskému fašizmu, sa nečíta príjemne, ale prekvapujúce v ňom nie je nič. Nevyplýva z neho, že by v populácii prevládala rusofília, je to skôr rusofóbia, násobená detinskými mýtmi o mocnom a neporaziteľnom ruskom dubisku. Všetko ostatné je už len prirodzeným postojom národa, ktorého tisícročnou stratégiou prežitia je zbabelý oportunizmus.

Keďže milý vesmír dokáže oceniť iróniu i sarkazmus, výsledky prieskumu uverejnili deň pred výročím atentátu na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Vražda tyrana nie je zločin ani hriech a Jozef Gabčík, ktorý ho spoločne s Janom Kubišom zlikvidoval, je jedným z mála slovenských hrdinov, aj keď teda tých menej doceňovaných. V miestnych domácnostiach určite nájdete visieť viac portrétov toho druhého Jozefa, ktorého po vojne, celkom v súlade so zákonom a spravodlivosťou, obesili ako kolaboranta nacistického Nemecka a zradcu svojej vlasti.

Nebolo to celkom tak, že Slováci v Tisovom štáte Nemcov obzvlášť ľúbili. Báli sa ich. Nechceli ich provokovať. Kým zabíjali iba Židov a Rómov, radi im vyšli v ústrety. Aj im v tom zabíjaní trochu pomáhali, lebo to bolo bezpečnejšie, než riskovať vlastné životy. Dnešný postoj veľkej časti Slovákov k ruskému fašizmu sa nijak zvlášť nelíši: to Západ vyprovokoval Rusko, Ukrajinci vyprovokovali Rusko, netreba provokovať Rusko. Lebo až Rusi prídu aj k nám, bude lepšie s nimi byť zadobre, než sa nimi nechať zabíjať. Treba sa pred nimi pokorne skloniť, ako pred každým, kto disponuje aspoň ilúziou moci. Nie náhodou majú u nás aj dedinskí starostovia polobožský status (stačí si spomenúť na Fekišovce).

Slovenskí podporovatelia ruského fašizmu nie sú hlúpi, ale zbabelí. Rusov nemilujú, majú z nich hrôzu. Presne vedia, čo sa deje na Ukrajine. Nemajú žiadne ilúzie o lúpení, znásilňovaní, mučení a vraždení. Niektorým sa práve to páči, ale určite nie väčšine. Všetci však vedia, kto koho vraždí, aj kto je obranca a kto útočník. Aj oni by sa radi vyhli vraždeniu, akurát ich stratégiou nie je kladenie odporu. Keď ich budú znásilňovať, budú poslušne držať, aby ich pri tom aspoň nebili, či nebodaj nezabili. Potom povedia, že to bola láska a budú na svojho mocného milenca patrične hrdí, aby si zachovali vlastnú sebaúctu.

Nie je na tom nič zložité ani nezrozumiteľné. Do československej demokracie sme padli nedobrovoľne, rovno z jednej z najzaostalejších monarchií na kontinente. Nanútili nám ju zvonku, sami sme o ňu nebojovali, ba ani nežiadali. Prežili sme v nej nejaké dve dekády, čo na zmenu kultúry naozaj nestačí. Potom prišiel fašistický štát, sovietska okupácia, sloboda zadarmo, ako dôsledok krachu sovietskeho režimu, a napokon aj samostatný štát, ktorý väčšina tiež nechcela. Nikdy sme oň nebojovali a okupantov tu už tradične vítame ako priateľov.

Prieskum Globsecu vlastne nedopadol celkom zle. V tom čase nálady ľudí týmto spôsobom neskúmali, nemáme preto dobové dáta, je však celkom možné, že Vladimír Putin má u nás dnes menej fanúšikov, ako mával Adolf Hitler. A to by bol predsa pokrok.