Oldrich
3.12.2022
Komentár Arpáda Soltésza: Vlci prichádzajú
Zdielať na
Archív

Komentár Arpáda Soltésza: Vlci prichádzajú

Zdroj: TASR

Prvý teroristický útok na Slovensku je pre väčšinu šok, ale veď všetko je raz prvý raz. Z čohokoľvek sa raz môže stať nová norma. Na hodnotenie dominantného trendu by bolo určite priskoro, reakcie väčšiny kľúčových verejných činiteľov sú však rozpačité, vlažné a zúfalo nedostatočné. Igor Matovič má opäť pocit, že je to vlastne o ňom, ale to je v poriadku, on je hlavnou postavou príbehu, v ktorom je ľudstvo iba komparzom. Eduard Heger nezabudol spomenúť, že obete mali akýsi „spôsob života“, ale aspoň teda uznáva, že by sa preň nemali obávať o život. Maroš Žilinka po dlhom premýšľaní odsúdil „prejavy neznášanlivosti“, čo je upokojujúce, lebo takýto ich prejav je aj hrubo nezákonný, čiže jeho odsúdenie tak akosi vyplýva z pracovnej náplne generálneho prokurátora.

Prvý slovenský terorista podľa dostupných informácií komfortne zapadá do profilu osamelého vlka. Vyčítať polícii, SIS či komukoľvek inému, že útok nepredvídali, je úplný nezmysel. Ľudia mu neuverili ešte dlhú chvíľu po tom, čo sa k skutku prihlásil. Jeho odkazom je viac než šesťdesiatstranový manifest, z ktorého sa dozviete všetko, čo vlastne vedieť nechcete. Biely rasista, v istom zmysle apolitický, bez vyznania. Radikalizoval sa na sociálnych sieťach, mal lepšiu angličtinu než slovenčinu a jeden zo svojich  posledných postov napísal s hrubkou. V škole bol šikanovaný, v rodine získal hodnotovú výbavu, ktorá ho síce nemusela na vraždenie priamo predurčiť, ale rozhodne mu v ňom ani neprekážala. Viac o ňom vedieť nepotrebujete. Optimálne by bolo biologický odpad po jeho zbytočnom živote zahrabať do neoznačenej jamy a nikdy viac nevysloviť jeho meno.

Jeho možným terčom bol ktokoľvek, kto nie je biely heterosexuálny lúzer. Pre skupinu bielych heterosexuálnych lúzrov, ktorých nie je málo, bude zrejme príťažlivým vzorom. Jeho manifest bezpochyby už teraz mnohí študujú. Ukazuje im cestu, dáva ich životom zmysel. Nie v tom, ako by ich mali prežiť, ale ako by ich mohli ukončiť, spolu so životmi ľudí, ktorých nenávidia. Na zozname legitímnych cieľov je prakticky ktokoľvek, lebo podľa manifestu treba spolu s gangrénou postihnutým tkanivom odstrániť aj časť toho zdravého. Nekompromisne likvidovať vonkajšieho i vnútorného nepriateľa. Zajtra to teda môžete byť vy. Alebo vaše deti. To presne páchateľ svojim nasledovníkom radí. Možno sa nedokážu dostať k ľuďom, ktorých nenávidia, ale ich rodiny bývajú celkom nechránené.

Vyčítať politikom, že svojou rétorikou a správaním urobili z LGBT komunity legitímny terč pre šialencov, je trochu nepresné. Urobili terče aj zo seba samých i z mnohých iných. Z lekárov, umelcov, novinárov, Rómov, vedcov, učiteľov, Židov, náhodných okoloidúcich... z každého.

Iste, ak Robert Fico ako politický líder istej mocenskej garnitúry nesie plnú politickú zodpovednosť za prvú vraždu novinára, nesie Igor Matovič rovnakú zodpovednosť za prvý úspešne dokonaný teroristický útok. To bude jeho najlepšie zapamätateľné dedičstvo. Je to však rozliate mlieko, ktoré nevkydol zo škatule sám. Plakať nad ním by bola navyše nielen márna, ale aj trochu slaboduchá zábava. Namiesto vinníkov je čas hľadať riešenia.

Nebolo otázkou, či k takému útoku dôjde aj u nás, iba že kedy, a kto to schytá ako prvý. Na viac, ako na dvoch náhodných ľudí z gay klubu si vrah netrúfol, lebo však aká krajina, taký terorista. Ak teraz nezareagujeme správne ako spoločnosť, ani naďalej nebude otázkou „či“, ale že „kedy zas“ a „kto najbližšie“. Dá sa pochopiť, že menšinová vláda, ktorá visí na šnúrke od gatí fašistov, bude v prenasledovaní extrémizmu vcelku opatrná, ba možno aj dočista zbabelá. Eduard Heger, Igor Matovič, Milan Krajniak, Boris Kollár, ba aj Maroš Žilinka by si však mali uvedomiť, že pre pravých veriacich teroristov sú úplne rovnakými reprezentantmi systému ako trebárs novinári či LGBT aktivisti. Nabudúce to pokojne môžu byť ich deti. Mali by sa začať zamýšľať nad svojou rétorikou už len z rýdzo sebeckých dôvodov.

Istú nádej nám dáva, že keď sa páchateľ pochválil svojím skutkom na sociálnych sieťach, nezožal obdiv, ale prevažne výsmech, pohŕdanie a nenávistné komentáre. To bola vyslovene zdravá spoločenská reakcia. Tak trochu hovorí v prospech neoverenej (a ťažko overiteľnej) hypotézy, že zabíjanie je na Slovensku červená čiara.

Ak bude verejné pobúrenie dostatočné, aby dokopalo mocenskú elitu k zmene postojov a prejavov, ktoré vytvárajú nenávistné prostredie, môže zostať táto tragédia izolovanou odchýlkou od normy. Mentálna bariéra je však prelomená. Materiálu na osamelých vlkov je v každej krajine sveta solídny dostatok. Ak bude slovenský biely heterosexuálny frustrát neustále počúvať, že jeho existenciu ohrozuje každý, kto je v niečom odlišný, čoskoro ich budú celé svorky, s ktorými si už nebudeme schopní poradiť. Terorizmus sa stane novou normou.