Komentár Arpáda Soltésza: Výsledok je jasný, vyhrá mafia

Aktuálne dianie vo vláde a v národnej rade sa celkom vymyká žánru politického komentára, lebo hoci jeho aktéri majú od voliča mandát, ich skupinový tanec svätého Víta nemá s politikou vôbec nič spoločné. Zostalo len zanovité presadzovanie záujmov, avšak výhradne osobných. Za uchovanie aktuálneho stavu moci existuje jediný argument: volič ju vyberal v slobodných a férových voľbách, zaslúži si znášať ju až do riadneho konca volebného cyklu. Nedá sa totiž dosť často pripomínať, že Igor Matovič, Boris Kollár, Richard Sulík, Robert Fico či nižší hnedý planktón, ktorý si nezaslúži osobitné menovanie, nie sú produktom diverznej akcie zlovoľnej cudzej mocnosti, ktorá ich poslala zničiť náš štát. Sú to naši vlastní ľudia. My sme im vložili moc do rúk.

Ak si chce nedobrovoľný pozorovateľ zákonodarného zverinca zachovať zdravý rozum, musí si udržať emocionálny odstup. Keď vytesníme fakt, že žijeme v krajine spravovanej zadkami, ktoré sme do parlamentných lavíc sami prilepili, je ten príbeh vyslovene banálny. Šablónovitá gangsterka bez kladných hrdinov, v ktorej sa divák nedokáže stotožniť so žiadnou postavou, neinvenčná, bez prekvapujúcich zvratov, s predvídateľným koncom. Boj o územie a korisť, podrazy, streľba od chrbta, vyhráva ten najpodlejší. Policajti a zákon sú len zle vyrobené papierové kulisy v pozadí, ktorých jediným skutočným účelom je efektne zhorieť.

Argument, že táto vláda nesmie padnúť, lebo ju vystrieda ešte horšia, už dávno neplatí. Prinajhoršom bude úplne rovnako zlá, len bude schopná presadzovať zlo s väčšou efektivitou. Ak vám najbližšie niekto povie, že súčasná garnitúra aspoň rozviazala polícii ruky, pokojne mu zašite ústa. V jeho vlastnom záujme, nech zo seba nerobí úplného trubiroha.

Polícia bezpochyby mala rozviazané ruky - medzi zavraždením Jána Kuciaka a parlamentnými voľbami. Bolo to kratučké obdobie, keď pod vplyvom verejného tlaku žiaden politik nemal odvahu vyvíjať na spravodlivosť nátlak. Netrvalo dlho, ale vyprodukovalo viac výsledkov než celý zvyšný čas existencie Slovenskej republiky.

Po voľbách sa už začala do výkonu spravodlivosti okamžite miešať nová politická moc. Prípad Vladimíra Pčolinského je iba tým najkrikľavejším z mnohých, ale práve preto je dobrým príkladom. Aj generálny prokurátor Maroš Žilinka je solídnou lopatou, ktorou môžete rázne tresnúť po hlave každého chruňa, ktorý blúzni o boji koalície proti mafii a korupcii. Konečným argumentom je však predseda národnej rady, ktorý má viac verejne známych súkromných fotografií s vyberanými gaunermi a zločincami ako všetci ostatní politici s pochybnou povesťou dohromady.

S istou dávkou naivity (zhruba s dvojitou porciou) sa ešte donedávna dal akceptovať argument, že súčasná koalícia aspoň chápe, že Slovensko je súčasťou NATO a Európskej únie. Teda, že patríme na Západ, Rusko je naším nepriateľom a musíme podporovať Ukrajinu už len z rýdzo sebeckých dôvodov, pretože bez nej by sme mohli byť čoskoro sami na rade. Po ostatnej návšteve maďarského ministra zahraničných vecí Pétera Szíjjártóa však aj tento mýtus definitívne padol.

Fašistická kleptokracia Viktora Orbána je verným spojencom Kremľa a Szíjjártó nie je v západných krajinách o nič viac vítaný ako jeho ruský mentor Sergej Lavrov. Volajú ho len tam, kde je jeho prítomnosť protokolárne nevyhnutná, inak si s ním žiaden slušný európsky politik nesadne za rokovací stôl. U nás ho prijal Igor Matovič, ktorý zvažuje podporu Orbánovho režimu v rámci EÚ. Ale Szíjjártó si v priateľskom porozumení podebatoval aj s Robertom Ficom. Je tristné, že maďarský minister zahraničných vecí sa v našej politike orientuje oveľa lepšie ako slovenský volič.

Pre menej zorientovaných, únia sa chystá zablokovať 7,5 miliardy eur pre Maďarsko, kým nebudú existovať aspoň formálne záruky, že ich tamojšia verchuška okamžite nerozkradne, ako býva jej zvykom. Slovenský minister financií naznačil, že by mohol toto rozhodnutie vetovať. K tomu je ešte na dokreslenie dobré vedieť, že Maďarsko opakovane vetovalo v Únii pomoc pre Ukrajinu. Nie náhodou sa považuje za stáročiami overenú geopolitickú múdrosť, že kto má Maďara za spojenca, nepriateľa si už fakt nemôže dovoliť.

To všetko, samozrejme, nie je vôbec prekvapujúce. Putinov lokálny klon z Budapešti je predmetom obdivu a závisti naprieč našou politickou scénou. Vidí sa v ňom Robert Fico aj Igor Matovič. Krízy, ktoré nás postihli, ústup od demokracie neurýchlili, ale naopak, spomalili. Neschopnosť súčasnej garnitúry vládnuť a presadzovať politické ciele v tomto zohrala vyslovene pozitívnu úlohu.

Mentálne je Igor Matovič vcelku typický bigotný vidiečan, ktorý je ochotný zo Západu akceptovať len také hodnoty, ktoré sa dajú vyjadriť v eurách. Vnútorne má omnoho bližšie k Budapešti a k Moskve než k Berlínu, Parížu či Bruselu. Navyše sa preňho postupne stane právny štát s funkčnými inštitúciami presne takou istou hrozbou, akou je dnes pre Roberta Fica. Kto si sľubuje od aktuálne vládnuceho zvyšku koalície, alebo hoci aj od jej pôvodnej zostavy, že nás udrží ako súčasť civilizovaného sveta, ten si svoje miesto vo vagóne na Sibír zaslúži. Existuje totiž naivita, ktorá je už trestuhodná.

Matovič a Fico nie sú žiadni ideologickí súperi, sú to úplne normálni konkurenti. Nie politickí konkurenti, pretože obaja sú cynickí populisti úzko sústredení na svoje osobné benefity, ich kvázipolitické ciele sú preto totožné. Sú to prosto dvaja bossovia, ktorí sa bijú o rovnaké kšefty na rovnakom teritóriu. Západ predstavuje pravidlá a zákony, ktoré ich zbytočne obmedzujú. Nech by sa medzi sebou hlušili s akoukoľvek vervou a poctivo vraždeným úmyslom, ak sa na okolí objavia sily zákona, budú po nich strieľať spoločne. Aj s Borisom a Richardom a všetkými ostatnými. Až sa zbavia fízlov, znova si pôjdu po krku navzájom.

Práve preto je výsledok vopred jasný. Vyhrajú mafoši. Najsilnejší ganster, je úplne jedno, ktorý, vyhladí tých slabších. A potom tu s ním budete žiť. Teda, tí z vás, ktorým tu žiť dovolí.