Osud Slovenska nezávisí od Zuzany Čaputovej, ale od voliča

Azda by aj bolo načase trochu sa upokojiť, až nám prezidentka bude chcieť niečo povedať, oznámi to. Môže sa stať, že to bude rozhodnutie nekandidovať, čo môže byť pre jej fanúšikov mrzuté, no koniec demokracie na Slovensku by to samo osebe skutočne neznamenalo. V takom prípade nám azda hlava štátu vysvetlí aj svoje dôvody, hoci nemusí, pretože služba verejnosti, mimo vojnového stavu, nie je nárokovateľná.

Chápavo nad prezidentkou pokyvkávať hlavou, že veru nemohla vydržať primitívne nadávky politickej spodiny a ňou burcovanej luzy, znamená prenášať na ňu vlastné infantilné predstavy o svete dospelých. Nadávky jej celkom určite nie sú príjemné, je však dospelá, racionálna právnička a politička, nechystala sa na päť rokov romantických prechádzok palácovou záhradou. Paľba fekálnymi delami napokon patrí k slovenskej politickej kultúre už od vzniku samostatného štátu, stačí si spomenúť, ako Vladimír Mečiar s neskorším prezidentom Ivanom Gašparovičom trúsili na mítingoch HZDS pomenej vkusné vtipy o Václavovi Havlovi. Maniere mentálnych maloroľníkov má republika vo svojom genetickom kóde.

Na komplexné hodnotenie mandátu Zuzany Čaputovej v paláci je priskoro, ale je fakt, že robila aj chyby. Zároveň treba krikľavou farbou zvýrazniť, že chyba nie je zločin. Utajená schôdzka ústavných činiteľov v suteréne SIS chybou určite bola, a hrubou, no vymenovanie prvoaprílovej vlády v jej konkrétnom zložení, či menej agresívny postup pri určovaní termínu predčasných volieb, sú skôr otázkou poňatia prezidentského úradu. Ak sa hlava štátu rozhodla, že chce byť iba jeho ozdobou, nie najťažšou protiváhou v jeho systéme, urobila presne to, čo sme od nej realisticky mohli očakávať. Pokiaľ by Zuzana Čaputová dospela k záveru, že tento (absolútne legitímny) spôsob výkonu mandátu nie je v krízových časoch ten najužitočnejší, pokojne sa mohla rozhodnúť, že radšej otvorí priestor niekomu, kto je pripravený v plnom rozsahu vymedzenom ústavnými mantinelmi brzdiť a vyvažovať. Bol by to určite dospelejší dôvod než útek pred pľuvancami.

Komu záleží na tom, aby Slovensko zostalo súčasťou Západu, odchodom Zuzany Čaputovej z ringu by, samozrejme, prišiel o ilúziu istoty. Hlava štátu má najviac právomocí práve v zahraničnej politike a keď kandiduje tá úradujúca, má významne väčšie šance ako noví uchádzači. Nejakí prodemokratickí a prozápadní kandidáti však bezpochyby kandidovať budú, stále bude na výber. Stačí si napokon spomenúť, že na začiatku kampane ani Zuzana Čaputová nevyzerala ako víťazka. Nakoniec rozhodne volič.

Ak bude väčšina občanov presvedčená, že nám bude lepšie ako ruskej gubernii či slovenskému kráľovstvu začlenenému do veľkej uhorskej ríše, zvolí si svojho prezidenta, nech by proti nemu kandidoval ktokoľvek, Zuzany Čaputovej vrátane. Osud demokracie nezávisí od jednotlivcov, ale od funkčných a odolných inštitúcií. Keď budúcnosť krajiny stojí a padá na konkrétnej osobe, v skutočnosti už žiadnu nemá.