Zatiahnuté
Bratislava
Danica, Dana
16.4.2024
Od bronzových Hitlerov k plastovým Putinom
Zdielať na

Od bronzových Hitlerov k plastovým Putinom

Martina Šimkovičová má rovnaký nárok ako každý iný občan, aby sa jej ktorékoľvek umelecké dielo nepáčilo. Je to výhradne otázkou jej osobného nevkusu, ktorý síce nie je v žiadnom ohľade relevantný, ale má naň neodňateľné právo. V okamihu, keď jej vnútrolebečné svalstvo vytlačí vstupným otvorom zažívacieho traktu výrok, že na reguláciu podobných nešvárov pripraví príslušnú legislatívu, stojí už jej názor za povšimnutie. To už je totiž názor politický, nie estetický.

Ministerka propagandy sa práve postavila na hranicu oddeľujúcu vcelku štandardnú ochlokraciu od totalitného režimu, ktorý určuje aj to, či je nejaké umenie žiaduce alebo nie. Pamätníci zo slovenskej kultúrnej obce si spomínajú skôr na praktiky komunistického režimu, no vtedajší režim ich nevymyslel.

Pojem „entartete Kunst“ nie je nový, zaviedli ho už v tridsiatych rokoch minulého storočia v nacistickom Nemecku. Do slovenčiny by sme ho mohli preložiť ako degenerované alebo zvrhlé umenie. Pod láskavým dohľadom Josepha Goebbelsa, ministra ríšskej propagandy, zaradili medzi jeho tvorcov autorov ako Marc Chagall, Vasilij Kandinskij, Paul Klee, Oskar Kokoschka či Piet Mondrian. Andrej Dúbravský sa teda nevôľou slovenskej ministerky propagandy ocitá v tej najlepšej spoločnosti. Práve chystá výstavu v New Yorku, prinajhoršom už bude vystavovať iba tam.

Umenie produkované Slovenkami a Slovákmi bezpochyby prežije, ba aj slovenská kultúra, slovenské umenie však nemusí. Zvrhlé umenie nahradia národné mýty o slávnej minulosti (ktorá nikdy nebola), gýčový pseudofolklór a fakľové pochody, respektíve ich lokálny ekvivalent – preskakovanie vatier pod vplyvom borovičky s pivom. Totalitný štát si totiž nemôže dovoliť tolerovať umenie, ktoré je zo svojej podstaty slobodné a nezriedka i kritické. Kultúru musí zregulovať zhruba na rovnakú úroveň ako médiá. Pokojne ju môžeme nazvať „občianskou kultúrou“, v súlade s newspeakom nového režimu, ktorý pomenováva šíriteľov bludov bez opory v realite ako „občianske médiá“. Kultúra bez umenia je napokon stále kultúrou. Existuje predsa aj väzenská kultúra, len dobrovoľne sa nik nestáva jej súčasťou.

Časť verejnosti, ktorá umenie tvorí alebo pravidelne konzumuje, bezpochyby bude klásť nejaký stupeň odporu. No aj keby to bol odpor húževnatý a tuhý, treba si uvedomiť, že táto časť verejnosti zrejme netvorí dohromady ani desať percent celkového volebného výsledku. Keď ministerka propagandy nebude mať ambíciu siahnuť ľudu na obľúbené televízne seriály, alebo minister financií nezošalie a nepokúsi sa vykryť bonifikáciu hypoték vyššou spotrebnou daňou na alkohol, vytlačenie slovenského umenia zo Slovenska bude politicky bezbolestný proces.

Masovejší odpor spoločnosti by bol skôr neprirodzený. V ostatných voľbách sa krajina rozhodla vrátiť k svojej tradičnej norme, nielen politickej, ale aj kultúrnej. Tá sa, samozrejme, vyvíja, tak ako sa v priebehu stáročí vyvíjalo národné menu – od obilných kaší cez halušky s bryndzou až po vyprážaný syr s hranolčekmi a tatárkou. Vo výtvarnom umení to trebárs môže znamenať, že sa od bronzových Hitlerov cez sadrových Leninov prepracujeme až k plastovým Putinom.