Marica Pirošíková: Európsky výbor na zabránenie mučenia opakovane konštatoval zásadné nedostatky podmienok väzby

BRATISLAVA / Veľké ryby za mrežami rozpútali verejnú diskusiu o tom, v akých podmienkach žijú väzobne stíhaní ľudia na Slovensku. Pre jedných je väzba nástroj mučenia ako v stredoveku, pre iných je to nevyhnutná karanténa, ktorá dýcha zločinu na krk. Odborná verejnosť však bije na poplach. Dokonca podľa európskeho výboru proti mučeniu tu 26 rokov porušujeme ľudské práva. Prečítajte si rozhovor s Maricou Pirošíkovou, bývalou zástupkyňou Slovenskej republiky pred Európskym súdom ľudských práv.

V poslednej dobe sa začalo vo veľkom diskutovať o tom, aké podmienky väzby - špeciálne kolúznej väzby na Slovensku ľudia podstupujú. Objavilo sa niekoľko pokusov o samovraždy a niekoľko samovrážd. Ako vnímate tento problém?

Tento problém vnímam veľmi negatívne, a to práve preto, že Európsky výbor na zabránenie mučenia (CPT) pri svojich návštevách Slovenskej republiky opakovane konštatoval zásadné nedostatky, pokiaľ ide o podmienky väzby. Kritizoval napríklad skutočnosť, že osoby sú vo vynútenej nečinnosti 23 hodín v celách bez možnosti ďalších aktivít, čo považoval za absolútne neprijateľné. Tiež kritizoval „bezkontaktnosť“ návštev alebo obmedzené kontakty s rodinou. Opakovane vyzýval Slovenskú republiku na uskutočnenie zmien, dokonca v roku 2018 upozornil na to, že zásada spolupráce sa neobmedzuje iba na uľahčenie práce navštevujúcich delegácií, ale vyžaduje, aby sa odporúčania CPT aj účinne vykonávali v praxi.

Znamená to, že výbor poukazoval dlhodobo na to, že podmienky, v ktorých sú väznení obvinení v kolúznej väzbe, sú nehumánne alebo proti ľudským právam?

Tieto podmienky jednoznačne považoval za nehumánne, pričom podotýkam, že na odporúčania výboru adresované jednotlivým krajinám prihliada aj Európsky súd pre ľudské práva, pokiaľ posudzuje individuálne podané sťažnosti proti Slovenskej republike.

Bola už v minulosti na Slovensku podaná sťažnosť za nehumánne podmienky vo väzbe na súde pre ľudské práva?

Áno, išlo o sťažovateľa Ladunu, ktorý spor vyhral. Európsky súd vo svojom rozsudku poukázal aj na správy Európskeho výboru na zabránenie mučenia a nedostatočnú implementáciu jeho odporúčaní zo strany Slovenskej republiky. Sťažovateľovi priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 9 000 eur. Toto je ale len jeden známy prípad, momentálne máme na Slovensku v kolúznej väzbe 168 ľudí.

Ak sa týmto ľuďom podmienky nepozdávajú a zdajú sa byť dokonca nehumánne, čo môžu v takomto prípade urobiť? Ako sa môžu brániť, a kde sa môžu sťažovať?

Pokiaľ ide o pôvod porušenia spočívajúci v právnej úprave, tak ako to bolo aj v prípade Ladunu, majú priamy prístup na Európsky súd pre ľudské práva do Štrasburgu. Je tomu tak preto, že v Slovenskej republike neexistuje prostriedok nápravy, prostredníctvom ktorého by jednotlivec mohol na ústavnom súde vyvolať konanie o súlade právnych predpisov. V prípade Ladunu preto európsky súd vyhlásil jeho sťažnosť za prijateľnú a následne v merite veci skonštatoval porušenie práva na súkromie v spojení s článkom 14 dohovoru, ktorý zakazuje diskrimináciu. Podmienky vo väzbe považoval za diskriminačné v porovnaní s tými, na ktoré mali osoby vo výkone trestu odňatia slobody, či už išlo o frekvenciu návštev, ich trvanie a „bezkontaktnosť“ alebo aj možnosť sledovania televízie.

A čo v prípade, ak som vo väzbe a neviem o tejto možnosti obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva? Akým spôsobom môžem žiadať nápravu, keď z pohľadu bežného človeka mám obavu, že ak sa niekde budem sťažovať, podmienky mi budú zhoršovať napríklad dozorcovia?

Stretla som sa aj s takýmito prípadmi. Práve preto sme ako advokáti otvorili verejnú diskusiu k tejto téme a snažíme sa upozorňovať na odporúčania Európskeho výboru na zabránenie mučenia týkajúce sa Slovenskej republiky, ako aj na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, aby sa ňou orgány verejnej moci začali vážne zaoberať a prispôsobili právnu úpravu aj prax tomu, čo sa od nás na medzinárodnej úrovni aj vyžaduje, k čomu sme sa ako členský štát Rady Európy zaviazali.

Pokúsim sa o zhrnutie. Výbor nám vyčíta, že máme v cele 3,5m² na osobu, vychádzka len vo vyhradenom priestore, kontakt s rodinou obmedzený, či už telefonický alebo vo forme návštev, ich frekvencia a tiež samotné schvaľovanie. Na toto všetko výbor poukazuje?

Veľmi dobre ste to zhrnuli. Je to tak a treba uskutočniť nápravu. Čo je poľutovaniahodné, že výbor na tieto nedostatky upozorňuje od roku 1995 a v mnohých oblastiach ešte stále nenastali potrebné zmeny. Pokiaľ ide o priestor na jedného väzňa, odporúča, aby to boli 4 m², aby návštevy boli až na výnimky v zásade bezkontaktné, aby boli väzneným ponúknuté adekvátne aktivity mimo cely, v ktorej by nemali tráviť 23 hodín denne v stave vynútenej nečinnosti a mali by mať zabezpečený primeraný kontakt s vonkajším svetom.

Ako je možné že od roku 1995 sa nič nezmenilo a čo máme urobiť preto, aby sme to zmenili?

Odporúčania výboru sú veľmi jednoznačné. Avšak tento problém sa dlhodobo nerieši aj vzhľadom na zlé skúsenosti osôb, ktoré hovoria o zhoršení podmienok väzby po tom, ako sa obrátili so sťažnosťami na príslušné orgány. Myslím si však, že vzhľadom na medializované prípady sa situácia zmení. Za pozitívum považujem, že orgány verejnej moci už začali avizovať, že budú uvažovať aj nad prípadnými legislatívnymi zmenami alebo zmenami praxe. Kým sa tak nestane, môžeme vzhľadom na to, že odporúčania boli dlhodobo ignorované očakávať aj rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v neprospech Slovenskej republiky.

Ministerka Kolíková povedala, že aktivizuje pracovnú skupinu, ktorá bude mať za úlohu pripraviť legislatívu. Je to ten správny krok, ktorý treba urobiť, aby sa čo najskôr zmenil zákon a podmienky sa zmenili? Bude to znamenať aj rekonštrukciu slovenských väzníc?

Jedna vec je právna úprava, či rekonštrukcia väzníc, ale potrebná je aj zmena aplikačnej praxe. Pripomínam tiež, že ak ide o nehumánne podmienky väzby, štát sa pred európskym súdom nemôže vyhovárať na nedostatok finančných prostriedkov, ani na to, že úmyslom vnútroštátnych orgánov nebolo pokoriť osobu. V mnohých prípadoch Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie práv sťažovateľov aj napriek takejto obrane štátu. Čo je preň tiež kľúčové, a zároveň priťažujúcou okolnosťou, je dĺžka kolúznej väzby. Keď porovnáme jej celkovú dĺžku v Slovenskej republike napríklad so susednou Českou republikou, tak tam je to 3 mesiace.

U nás v krajnom prípade väzobné stíhanie môže trvať až 5 rokov. Ľudia, s ktorými som sa rozprával, hovoria, že sa to v minulosti menilo preto, aby sa Mikuláš Černák nedostal na slobodu. Je ešte v súčasnej dobe potreba mať takéto skoro až neobmedzené možnosti doby trvania väzby?

V tomto ohľade pripomínam, že stále platí a aj v minulosti platilo, že osoba môže byť vo väzbe len nevyhnutnú dobu. Bez ohľadu na maximálne lehoty väzby, ak sú osoby vo väzbe a dochádza k prieťahom v trestnom konaní, tak z judikatúry európskeho súdu vyplýva, že v takomto prípade aj napriek existencii relevantných dôvodov väzby musí byť osoba okamžite prepustená na slobodu. Zaráža ma, keď sa niektorí vyjadrujú, že dlhodobo sa tu nikto k väzbe nevyjadroval a ani ju nekritizoval. Keď som začala pracovať v kancelárii zástupcu pred Európskym súdom pre ľudské práva už v roku 2000 som zaradila článok 5 týkajúci sa práva na osobnú slobodu ako aj článok 3 zakazujúci zlé zaobchádzanie, pokiaľ ide o podmienky väzby k základným prednáškam, ktoré sme organizovali pre sudcov alebo pre prokurátorov. V tomto ohľade im už v roku 2001 boli počas školení bezplatne poskytnuté publikácie s relevantnou judikatúrou európskeho súdu v slovenskom jazyku aj k týmto článkom, v roku 2007 dokonca dve vyše 500 stranové publikácie napísané pracovníkmi kancelárie zástupcu SR pred ESĽP. Pokiaľ ide o Slovenskú republiku je článok 5 jeden z najčastejšie namietaných článkov dohovoru, na ktorý sa sťažovatelia sťažujú v Štrasburgu a sú úspešní.

Mali sme rozhovor s väzňom, ktorý bol v kolúznej väzbe, teda v najprísnejšej. Rozumiem tomu tak, čas vo väzbe plynie veľmi pomaly a každý jeden deň navyše vo väzbe je pre človeka, či už je vinný alebo nie, utrpením. V takomto prípade ako väzeň by som očakával, keďže väzba je len na nevyhnutný čas, že orgány činné v trestnom konaní budú robiť kroky k tomu, aby som sa čím skôr z tej väzby dostal. Buď na slobodu, alebo do výkonu trestu. Ako je možné, keď advokát alebo obvinený povie, že za 3 mesiace nebol urobený ani jeden úkon?

Je to určite nedostatok, ktorý je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože pokiaľ je osoba vo väzbe, majú orgány činné v trestnom konaní postupovať s osobitným urýchlením. Opakujem, že podľa judikatúry európskeho súdu musí byť osoba okamžite prepustená z väzby na slobodu, ak dôjde k prieťahom v trestnom konaní, a to napriek tomu, že naďalej existujú dôvody väzby. Preto by nemalo dochádzať k takýmto prieťahom, inak budú orgány činné v trestnom konaní riskovať, že aj osoba, pri ktorej existujú dôvody väzby, bude musieť byť prepustená na slobodu.

Čo sa s tým dá robiť? Dá sa aj toto nejak upraviť legislatívne?

Táto povinnosť už vyplýva tak z Trestného poriadku, ako aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom upozorňujem na to, že všetky orgány verejnej moci musia postupovať pri výklade zákona v súlade s judikatúrou európskeho súdu. Táto povinnosť im vyplýva z článku 154c ústavy. Čo sa týka maximálnej dĺžky kolúznej väzby, tam vidím priestor pre legislatívnu zmenu, ale kým k nej nedôjde, je veľmi jasné, ako majú postupovať orgány činné v trestnom konaní.

Čo ak tak nepostupujú?

Hrozí úspešné podávanie sťažností na ústavný súd, v prípade neúspechu pred ním na Európsky súd pre ľudské práva, pričom na odškodnenie sa im budeme musieť skladať my, daňoví poplatníci.

Poukazoval výbor aj na to, že každý jeden list z kolúznej väzby putuje najskôr ku vyšetrovateľovi, ten počká, kým sa mu nazbiera nejaký počet listov, potom si ich prečíta a následne rozhodne, či daný list rodine pošle a tým pádom je bežnou praxou, že list v rámci jedného mesta ide poštou aj mesiac a viac?

Pokiaľ ide o korešpondenciu a návštevy s blízkymi, pripomínam, že súčasťou práv väzňa je rešpektovanie rodinného života, ktoré je zaručené článkom 8 Dohovoru. Podľa judikatúry európskeho súdu štátne orgány musia umožniť a dokonca aj majú pomáhať udržiavať styky s blízkou rodinou. Preto prieťahy pri doručení korešpondencie blízkej rodine ako aj výrazné obmedzenie počtu návštev považujem za neprimerané z hľadiska článku 8.