Režisér Bebjak o Slovanoch: Nakrúcali sme na miestach, kde predtým nevkročila ľudská noha
Máte vypnuté reklamy
Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.
BRATISLAVA / Známy slovenský režisér Peter Bebjak stojí za novým seriálom Slovania. Ten sa na obrazovky TV JOJ dostane 10. marca. V rozhovore Bebjaka opisuje, ako sa hľadali lokácie, ako sa štáb a herci dohovárali, ale aj to, ako zvládol režírovať Slovanov na Ukrajine a venovať sa aj finišovaniu filmu Správa v Luxemburgu.
To musí byť najhoršie, keď my chceme vedieť už záver a vy ešte stále pripravujete úvod.
Musíte si počkať.
Ja som vedel, že toto mi poviete, nebudeme tlačiť, ale skúste mi povedať, ak niekto, váš známy s vami hovorí a opýta sa vás, prečo by som to mal pozerať, keď je taká konkurencia tých seriálov, čo mu poviete?
Pretože sme sa snažili urobiť seriál, ktorý je na naše pomery výnimočný, výnimočný témou, výnimočný spracovaním a tým, že je to vlastne taká rozprávka pre dospelých, kde sú veľké zvraty, veľké emócie, je tam násilie, láska, sex a to všetko vytvára vlastne takú tú mozaiku, ktorá môže toho diváka ako keby lákať.
Musím povedať, že aj vo vašej filmografii to bude taká novinka, vy už máte thrillery, horory, detektívky, množstvo seriálov, ale čo sa týka histórie, tam ste najviac v tom 20. storočí boli, toto je pre vás veľký skok.
Áno je, ale našťastie nie je to akokeby dokumentárny príbeh, že sme sa museli úplne držať nejakých historických faktov, že pre nás bol dôležitý hlavne ten príbeh, tá atmosféra, to, čo sa tam deje a len to celé je vlastne zasadené do toho 7. storočia.
Kde ste objavili 7. storočie?
Siedme storočie na Ukrajine, tam sa nič nezmenilo.
Ja rozmýšľam, že mnohé seriály, tie veľké produkcie, tam je toľko peňazí, ako v blockbusteroch amerických, vždy je tam strašne veľa počítačov nakoniec, tu máme čakať takú klasickú filmárčinu alebo je tam aj niečo dorobené, vymyslené?
Je tam z väčšej časti tá klasická filmárčina. Dôležité sú tie príbehy, tí ľudia a všetky tie efekty, ktoré sú potom neskôr robené, je asi takých 15 až 20 percent
Do akej miery pri tom boli aj historici, lebo rozmýšľam, že toto bude seriál, na ktorý sa nevrhnú len filmoví kritici, ale aj každý historik.
Už pri príprave, hlavne pri príprave. Prechádzalo to konzultáciou s historikmi a nielen tými slovenskými ale aj ukrajinskými, pretože tam má k tomu každý trochu iný postoj k tej histórii, každý na to pozerá inak, každý má iné zvyky a to sme vlastne celé kumulovali do toho seriálu.
Čiže ukrajinskí historici budú tvrdiť, že je tam privezené niečo, čo tam nepatrí a tí naši naopak.
Áno.
Mysleli ste aj na také veci, lebo viete, že existujú filmoví fajnšmekri, ktorí práve v takýchto typoch hľadajú hodinky na ruke, tieň auta, elektrické vedenie.
Našťastie, tým, že sme nakrúcali na Ukrajine a vybrali sa také lokácie, ktoré naozaj mám pocit, že niektoré ľudskú nohu videli prvýkrát, keď sme tam my prišli, tak tým pádom sme eliminovali všetky také tie zásadné vplyvy. Ešte sme hľadali aj priestor, aby tam vôbec neboli koridory letecké, pretože aj to zanecháva stopu a to by nás tiež prezradilo, že sme v súčasnosti.
Hovoríme stále o tej spolupráci s Ukrajincami, vy už niečo máte za sebou, Čiara bola v tom pohraničí, ale toto bolo oveľa viac ukrajinské aj štábom aj ľuďmi, vy ste ruštinár? Ako tá generácia, ktorá sa ešte po rusky učila?
Áno, ja som sa učil a snažil som sa to nejakým spôsobom pripomenúť si, ale ja si myslím, že vznikol na pľaci taký esperanto štýl, kde sa používala poľština, ruština, slovenčina, angličtina.
Ako sa to nakrúcalo, keď bol napríklad slovenský herec a ukrajinský a mali spoločnú scénu, išli v dvoch jazykoch?
Áno. Každý hovoril svojím jazykom.
A potom?
Tým pádom sa to musí potom v postprodukcii predabovať.
Oni si rozumeli v každej situácii?
Dokonca jeden ten mladý herec Makar Tichomirov tak ten sa za ten čas naučil naozaj veľmi dobre slovensky, bez toho, aby mal vôbec nejaký akcent.
Podľa mňa veľmi zaujímavé je aj to, vy ste stále tak pracovali sólo. Robili ste aj v seriáloch, kde ste natočili jednu – dve časti, ale teraz je z vás aj šéf iných režisérov, na tých Slovanoch pracovali štyria, vy ste boli teda boss, aká je to skúsenosť?
Ťažko povedať, je to taká istá skúsenosť, ako keď som bol ja niekde režisér, ktorý nezačínal ten seriál, ale iba preberal tú nejakú prácu, tak teraz je iba tá hlavná zodpovednosť v tom úvode. Nastaviť ten seriál, ako sú kostýmy urobené, ako budú vyzerať lokácie, výber lokácií, výber hercov a toto všetko vlastne, spôsob snímania, toto všetko ako keby nastavuje tá prvá dvojica spolu s kameramanom.
Je tam taký kľúč, že vy ste zodpovedný za to, aby to od prvej do poslednej časti malo takú jednu podobu, aby to vyzeralo, že to nie je od viacerých ľudí?
Zodpovedný práve v tom, že tým nastavením ďalší režiséri akoby preberali všetky ďalšie vplyvy, to čo sme my s Martinom Žiaranom nastavili.
Spomínate Martina Žiarana. Vy ste akože úplná dvojička, neviem si ani predstaviť, či ste už aj točili mimo seba.
Áno.
Ale málo vecí, väčšinou ste tak, že keď vy idete do toho, tak beriete Martina so sebou?
Mám potom ďalšieho kameramana, ale to je tiež našťastie Martin Rau, takže tým pádom v rámci toho mena sa mi nezamieňajú mená. Nemýlim sa na pľaci.
Zaujímavé je, že pracujete na viacerých veciach. Točilo sa dlho, boli ste odstrihnutý od iných projektov, ako ste vlastne existovali? Ako ste fungovali?
Niekedy to boli lety na dennej báze, že ráno sme leteli do Kyjeva, potom trvala 3 hodiny cesta do Žitomiru a potom naspäť večer a v tom istom čase sa dokončoval film Správa, takže tým pádom som hneď odtiaľ letel do Luxemburgu, kde sme mali koprodukčného partnera a zase naspäť.
Normálne vám cvakalo v hlave , že Správa, Slovania, Správa, Slovania?
Treba si na to nejakým spôsobom zvyknúť, ale myslím si, že to je fajn, lebo sa tým pádom nenudím a musím nejakým spôsobom hľadať špecifiká tých projektov.