Basketbalová trénerka Natália Hejková: Chuť vyhrávať je stále rovnaká

BRATISLAVA / Slovenská basketbalová trénerska legenda má za sebou skvelú kariéru, v ktorej stále pokračuje, množstvo titulov a jedno veľmi významné ocenenie ako jediná Slovenka. Do zbierky úspechov pridala 25. majstrovský titul, s pražským družstvom zdvihla trofej desiatykrát za sebou. Je odhodlaná vyhrávať aj naďalej a frustrácia je jej veľkou motiváciou. Čo pre ňu znamená úspech, ako najradšej oddychuje, a či by chcela trénovať samú seba, nám v rozhovore povedala Natália Hejková.

Sezóna bez jedinej prehry

Vy ste túto sezónu absolvovali bez jedinej prehry a ten zisk titulu bol jednoznačný a jednoduchý. Ako to vidíte?

Jednoduchý nebol, ale jednoznačný áno. Dosiahli sme vo finále tri dominantné víťazstvá. Zložitý bol v tom, že som mala na lavičke okrem hráčiek pripravenú aj jednu štartovaciu päťku zranených hráčok a to sa podpísalo vlastne na celom závere našej sezóny.

Vy ste vo Final four Euroligy skončili štvrté. Aká bola motivácia práve doma potvrdiť tú dominanciu? Ako ste nabudili hráčky?

Začali sme hrať finále hneď po návrate z Final four, dva alebo tri dni na to. Všetci sme boli sklamaní z celého Final four, lebo sme si mysleli, že máme na viac. Okrem toho, že to družstvo musí mať výkonnosť, tak musí mať aj šťastie a my sme ho nemali. Mali sme veľkú maródku a ešte aj na samotnom Final four sa nám zranili ďalšie hráčky, čiže bolo veľmi zložité v tej úzkej rotácii dosiahnuť lepšie ako 4. miesto, aj keď sme boli blízko. Cítili sme to aj v tom finále, že to, čo sme chceli, sme nedosiahli, a preto som bola rada, že nenastala frustrácia, ale naopak, ešte väčšia motivácia a to finále dopadlo úplne jednoznačne.

Viac sa tešíte z tej desiatky s Prahou alebo z tel celkovej dvadsaťpäťky? Je tam nejaký rozdiel?

Určite to nerobím kvôli číslam. Ani ja a ani nikto, ale je to pekné.

Pražský celok jasne dominuje. V 245 stretnutiach, nenašli ste premožiteľky a posledná prehra sa dokonca datuje v roku 2013. Ako to Praha robí, že je naozaj tá špička?

Nemusela byť ani tá prehra v roku 2013, nebyť toho, že to bol tretí zápas, vyhrávali sme 2:0 vo finále a už sedeli na kufroch, na druhý deň leteli domov a neskoncentrovali sa. Prehrali o jeden bod. Ja si myslím, že dôležité je, aké mám hráčky a tie hráčky, ktoré mám v tom tíme, tak sú fakt osobnosti a o to je to jednoduchšie v českej lige vyhrávať.

Chuť stále vyhrávať

V basketbale ste roky rokúce, získali ste prakticky všetky trofeje. Aká je motivácia stále pokračovať? Dozvedeli sme sa, že teda pokračujete s Prahou ďalšiu sezónu. V apríli ste oslávili 68. narodeniny. Povedzte, aké je ráno vstať a povedať si ok, ideme ďalej vyhrávať? Tá chuť je stále rovnaká vyhrávať počas tých rokov?

Úplne rovnaká. Je to môj spôsob života, som na to zvyknutá. Vždy som hovorila, že som nerada prehrávala aj v kartách, tak prečo by som nevyhrávala v tom, čo mám rada. Samozrejme, že sa to veľmi zmenilo, mám skupinu spolupracovníkov, ktorí ma odbremenili od rôznych vecí, ktoré som nemala rada a nemám ich rada dodnes, takže sa to robí jednoduchšie a nedá sa to porovnať s tým, keď som začínala a robila som všetko sama.

Dal vám basketbal už všetko, čo mohol alebo máte ešte nejaké sny, túžby a vízie?

Napríklad tá frustrácia, ktorá nás chytila vo Final four, je motiváciou na ďalšiu sezónu a aj zverenkyne to hovoria, že by sme to mali ďalej skúsiť.

Okrem jedného aj druhého titulu, ste získali jedno veľmi významné ocenenie ako Slovenka, dokonca ako jediná žena, je to štátne vyznamenanie a prišli vám ho osobne odovzdať, keďže ste sa nemohli zúčastniť. Ako vnímate toto ocenenie?

Za prvé, to ocenenie bolo veľmi príjemné, že sa niečo u nás také prvýkrát uskutočnilo. Štátny tajomník prišiel až do Prahy a to bolo tiež veľmi príjemné. Včera (27.4.2022, pozn.red) sme mali ako tréneri v Národnom športovom centre prednášku a prišiel tam predseda olympijského výboru a dodatočne mi ešte zagratuloval aj s kytičkou. Je príjemné si povedať, že niekto si ma všimol.

Relax, hry, kultúra, regenerácia...

Keď ste tu boli prvýkrát, povedali ste, že po zápase sa vždy cítite ako by ste vyložili vagón uhlia. Ako regenerujete? Čo máte najradšej?

Ničnerobenie, aj keď sa to nedá tak úplne asi povedať, lebo hlava ešte pracuje dlho po zápase. Potom mám rada aj takú tú primitívnu činnosť, zoberiem si tablet a hrám nejakú hru, ale to väčšinou pred zápasom, aby som odohnala basketbalové myšlienky. Rada idem aj na prechádzku, s priateľmi sa niekde navečerať alebo niekam za kultúrou, výstavy sú najjednoduchšie, lebo nikdy nemám na nič dopredu lístky. Alebo keď už je stresu veľa, tak prídem domov a niečo kuchtím.

Ešte posledná otázka. Chceli by ste trénovať samú seba?

Určite nie.

​