Tanečník Vasiliy Netrunenko: Keď začala vojna, prvým pocitom bola panika

BRATISLAVA / Keď sa ráno zobudil na explózie, myslel si, že sú to hromy. Keď zistil, že na Ukrajine začala vojna, chytila sa ho panika. Vôbec som nevedel, čo mám robiť, povedal v otvorenom rozhovore Vitaliy Netrunenko z Ukrajiny, ktorý sa počas rozhovoru nedokázal ubrániť ani slzám.

Vitalyi Netrunenko je demi sólistom Ukrajinského národného baletu. V Slovenskom národnom divadle začal s ďalšími členmi súboru turné po Slovensku. Okrem prvej scény sa umelci z Ukrajiny predstavia aj v Štátnom divadle v Košiciach, ale aj v Štátnej opere v Banskej Bystrici v Piešťanoch, ale aj na Červenom kameni. 

Pre Noviny PLUS porozprával o tom, ako vnímal začiatok vojny, ale aj o tom, ako sa cíti teraz a či sa chce vrátiť domov. 

Aké je, pre klasického tanečníka, fungovať na Ukrajine v aktuálnych podmienkach?

Je to veľmi ťažké. Je hrozné, že včera si mala skúšku, dnes máš predstavenie. Vieš, že budeš 24. februára tancovať Bajadéru, ale príde vojna a všetko je zničené. Množstvo ľudí na Ukrajine je v priamom ohrození a ty nemôžeš hrať. 

Do divadla prichádza veľa ľudí, čo ich vháňa do nebezpečenstva, pretože nemáme dostatočne veľký kryt. Teraz ľudia, ktorí zostali v Kyjeve hrajú len raz do týždňa a len pre 300 ľudí, hoci kapacita je 15 stoviek. Vojna sa blíži, my máme nejaké koncerty, ale je to veľmi ťažké a nebezpečné. 

Chcel by som sa veľmi poďakovať, že som mohol tancovať v Bratislave v bezpečnom meste kde je mier a pokoj. 

Poznáš veľa ľudí, ktorí aktuálne bojujú vo vojne? Chystáš sa aj ty bojovať? Aká je tá situácia teraz?

Ja by som veľmi rád vzal zbraň a išiel bojovať za svoju krajinu, ale úprimne krajina je vo vojne už 8 rokov a teraz je tá vojna väčšia. Veľa mužov a žien vie, ako sa na boj s Ruskom pripraviť a ako s ním bojovať. Ja to neviem.

Čo môžem urobiť je, že budem tancovať pre Ukrajinu. Môžem ukázať našu kultúru, náš talent a naše choreografie celému svetu, pretože vojna stále prebieha a každý deň na Ukrajine zomiera veľké množstvo ľudí. 

Niektorí ľudia z nášho divadla, ako Alexej Paťomli, vstúpili do armády hneď v prvý deň vojny aby bojoval za našu krajinu. 

Ak by si dostal ponuku zo Slovenského národného divadla, zostal by si, alebo by si chcel ísť naspäť domov?

Chcem sa vrátiť domov.  Samozrejme, že sa chcem vrátiť domov. Potrebujem tu tancovať, lebo musím ukázať našu ukrajinskú kultúru a to, že sme mierumilovná krajina s mierumilovnými ľuďmi. Musím bojovať za slobodu, nie za peniaze, alebo teritórium.  My bojujeme za slobodu, naši ľudia bojujú za slobodu každý deň. Celému svetu musíme ukázať, že sme dobrí a milí ľudia. Musíme tancovať, aby sme ukázali silu Ukrajiny. Ja sa chcem vrátiť domov tak, ako všetci Ukrajinci, pretože tu je to veľmi dobré, je to tu veľmi pokojné a pekné, ale doma je doma. 

​Aké boli tvoje pocity, keď sa začala vojna vo februári? Viem, že nie je ľahké o tom hovoriť...

(Plač) Poprosím o minútku... Prepáčte, že neviem krotiť emócie... sú to hrozné spomienky...

To je v poriadku. Nemusíme o tom hovoriť...

Nie, ja o tom chcem hovoriť. Prvý deň vojny som sa zobudil o piatej ráno a počul som nejaké výbuchy, ale myslel som si, že sú to hromy. Po pár hodinách sme si pozreli správy a tam sa hovorilo, že Rusi zaútočili na Ukrajinu. Prvý pocitom bola panika. Nevedel som, čo mám robiť. Či mám ísť do armády, alebo mám ísť pomáhať ľuďom. 

Moja rodina je na Donbase. Vy viete o Buči, viete o Mariupole, ale Donbas je pod útokmi, stále je pod útokom. Tieto dni boli neskutočne dlhé, pretože prichádzalo veľa informácií z východu, juhu a ty vieš, že je to zlé, ale zároveň vieš, že Ukrajinci sú veľmi hrdí a to nie iba v armáde, ale každý človek. Aj bežní ľudia bojovali s Rusmi tak, ako vedeli.

Po pár dňoch mi bolo jasné, čo musím urobiť, a to pomôcť ľuďom dostať sa z Kyjeva, pretože Kyjev je pod útokom. Pomáhal som starším ľuďom s jedlom a liekmi a robil som to celý čas, kým som neprišiel sem. Dúfam, že vojna čoskoro skončí a pre Ukrajinu to bude víťazstvo. 

Pomáha ti tanec zabudnúť na to, čo sa deje vonku? Mimo divadla? 

Áno. Keď tancujem, sústredím sa na choreografiu a na pár momentov, minút sa mi podarí zabudnúť na tie hrôzy. Tancujeme však aj v choreografii Slovenky Natálie Horečnej - Vojaci. To je pre nás veľmi ťažké a citlivé, pretože tancujeme o tom, čo sa deje teraz a o aktuálnej situácii. 

​

​