Komentár Arpáda Soltésza: Zistíme, či má Heger aj rozum a zodpovednosť, alebo len pokoru

Richard Sulík stále má šancu odniesť si z vlády aspoň úbohé zvyšky svojej dôstojnosti, keď z nej bude utekať veľmi rýchle. Čo zároveň neznamená, že v nej za istých okolností nemôže ponechať SaS. Formálna výpoveď koaličnej zmluvy je však celkom namieste, v praxi ten zdrap papiera už beztak dávno nemá žiadnu platnosť. Žiadať hlavu Igora Matoviča je ale už len tragikomický skeč, ktorý zbytočne predlžuje agóniu. Keď sa raz rozhodol, mal so svojimi ministrami rovno podať demisiu a začať nové rokovania o novej dohode, alebo nech sa teda deje vôľa Igorova. Od vôle Eduarda Hegera totiž spravidla nezávisí vôbec nič.

Ultimátum na odchod Igora Matoviča z vlády by bolo zmysluplné i priechodné, ba priam samozrejmé, keby bolo adresované naozajstnému predsedovi naozajstnej vlády. Eduard Heger však sedí v premiérskom kresle svojho šéfa, vlastnú vôľu nemá, alebo ju minimálne neprejavuje. Čo Matoviča nezaujíma, to smie Heger riešiť, no jeho kompetencie končia tam, kde začínajú Matovičove nápady a ego.

Spor medzi koaličnými partnermi nemá nijaký zásadný ideový obsah. Vecne sa síce na mnohom nezhodnú, ale všetky ich spory sa zmestia do rámcov, ktoré sa v štandardných koalíciách hladko a bez cirkusovej šou riešia politickým obchodovaním alebo kompromisom. Problém je rýdzo osobný. Matovič so Sulíkom sa úprimne a z hĺbky duše neznášajú. A karty sú rozdané tak, že Matovič môže vládnuť bez Sulíka, Sulík bez Matoviča nie. Matovič môže týrať Sulíka, Sulík Matoviča nie. Sulík je na tom ako manželka sadistického psychopata – buď odíde do úplnej neistoty, alebo si bude užívať istotu pravidelného ponižovania, výpraskov a znásilňovania.

Požiadavka na Matovičov odchod z vlády do konca augusta nezostane celkom bez následkov. Definitívne vyrieši otázku, čo je vlastne Eduard Heger zač. Či má aj rozum a zodpovednosť, alebo len bezhraničnú kresťanskú pokoru. Keď Matovič neodstúpi, čo v tomto okamihu naozaj neznie ako pravdepodobný vývoj, Heger bude nútený viesť menšinovú vládu s podporou fašistov, alebo sám podať demisiu. To závisí od toho, či má aspoň také zvyšky dôstojnosti, ktoré by považoval za hodné záchrany. Vylúčiť sa to nedá, no zvonku to tak rozhodne nevyzerá.

Nová, zatiaľ nezazmluvnená hnedá koalícia už beztak prijíma zákony spoločne s fašistami, čiže na prvý pohľad by sa azda aj mohlo zdať, že sa až tak veľa nezmení. Lenže jedným zo štyroch rezortov, ktoré SaS opustí, bude ministerstvo zahraničných vecí. Keď naň Igor Matovič posadí niekoho zo svojich kamošov, Slovensko sa môže v priebehu niekoľkých týždňov ocitnúť na zlej strane civilizačnej barikády, a potom už môže byť aj vcelku jedno, ako dopadnú najbližšie voľby.

Ťažko povedať, či to bol Sulíkov premyslený zámer, pretože u človeka, ktorý sa chodil radiť o politike s Marianom Kočnerom, ťažko predpokladať takú mieru sofistikovanosti, no svojím ultimátom napokon elegantne vložil čierneho Petra do rúk nominálneho predsedu vlády. Nikto na svete, dokonca ani Igor Matovič, by totiž Hegerovi nemohol zabrániť v tom, aby v prípade úplnej pohromy podal demisiu. To by znamenalo pád vlády, ktorá nemá v parlamente väčšinu. Keby bol Matovič aj tak odhodlaný vládnuť ďalej, musel by to urobiť poctivo, s verejne priznanou podporou fašistických poslancov, ktorí by museli novej vláde odhlasovať dôveru. A to by už mohlo byť priveľa aj pre nejakú časť jeho poslancov, čiže by riskoval predčasné voľby.

Keby si Heger začal uvedomovať svoje vlastné možnosti, dané ústavou a platnými zákonmi, a nie Igorom Matovičom, stále by mohol uhrať rozumný kompromis. Trebárs vládu s SaS, bez Sulíka a Matoviča. V opačnom prípade ho budú dejiny uvádzať ako Matovičovu lopatu, ktorou pochovali slovenskú demokraciu. V stručnej poznámke pod čiarou.