Pred 55 rokmi k nám vtrhli okupačné vojská: Okupant zostane okupantom, reagujú politici

BRATISLAVA / V noci na dnes uplynulo 55 rokov od okamihu, kedy armády piatich štátov Varšavskej zmluvy (Sovietskeho zväzu, Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky a Poľska) prekročili z 20. na 21. augusta 1968 hranice a začali okupáciu Československej socialistickej republiky (ČSSR). Tanky a obrnené transportéry s bielymi inváznymi pruhmi násilne ukončili reformný a demokratizačný proces v Československu.

Poslanci Národnej rady SR rozhodli 3. novembra 2020 o tom, že do zoznamu pamätných dní pribudne 21. august ako Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968. Zoznam pamätných dní sa zároveň rozšíril aj o 21. jún ako Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991.

"Týmito dvomi dňami je vymedzených 23 rokov okupácie Česko-Slovenska," vysvetlili predkladatelia novely Zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch. Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca druhej svetovej vojny.

Na invázii pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií. Intervenčným jednotkám v počte približne 500.000 vojakov, 6300 tankov, 2000 diel a 800 lietadiel velil generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij. Medzi prvými obeťami okupácie v Bratislave boli v tom čase len 15-ročná Danka Košanová, ktorú zasiahla guľka na schodoch Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí a o rok starší Peter Legner, ktorého smrteľne postrelili pred budovou hlavnej pošty na Námestí SNP.

Prečítajte si tiež

Láska leta 1968. Nerozdelila ich ani okupácia

Obete na životoch

Spolu si invázia spojeneckých vojsk na Slovensku vyžiadala 37 obetí na životoch. Počas celého obdobia okupácie až do odchodu sovietskych vojsk v roku 1991 zomrelo v dôsledku ich pobytu na území Československa 406 ľudí. Vedúci predstavitelia KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom boli násilne prevezení do Moskvy, kde sa v dňoch od 23. do 26. augusta 1968 konali rokovania. Ich výsledkom bolo prijatie tzv. Moskovského protokolu, ktorý zaručoval prítomnosť sovietskych vojsk v ČSSR dovtedy, pokiaľ v krajine nepominie hrozba odklonu od socializmu.

Ako jediný z 26 českých a slovenských politikov nátlaku Kremľa odolal a protokol nepodpísal František Kriegel. Pobyt sovietskych vojsk v Československu legalizovala zmluva zo 16. októbra 1968, ktorú 18. októbra 1968 schválilo Národné zhromaždenie. Dokument podporilo 228 poslancov, desať sa ich zdržalo a štyria hlasovali proti: František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková.

Takmer 100-tisíc vojakov zostalo 23 rokov

Okupácia a následný pobyt sovietskych vojsk zmrazili akékoľvek nádeje reformovať komunistický systém v ČSSR. V apríli 1969 nastúpil Gustáv Husák do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a začal sa proces normalizácie. V čase od 18. októbra do 4. novembra 1968 opustili Československo armády Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska.

Početné zastúpenie viac ako 73-tisícovej armády strednej skupiny sovietskych vojsk však v krajine zostalo. Odchod sovietskych vojsk sa začal 26. februára 1990, posledný transport prekročil východnú hranicu Slovenska 21. júna 1991. Tento proces bol formálne ukončený 25. júna 1991 podpisom Protokolu o ukončení odsunu. O dva dni neskôr opustil Československo z vojenského letiska Praha-Kbely aj posledný zástupca sovietskej armády generál Eduard Vorobjov, čím sa definitívne skončil "dočasný", 23 rokov trvajúci pobyt sovietskej armády v Československu.

Minister Wlachovský 

Invázia vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy na územie vtedajšieho Československa bola tragickým okamihom pre slovenský i český národ. Nemalo by sa zabúdať na to, kto v auguste 1968 spôsobil jednu z najväčších tráum novodobej histórie. Pri príležitosti 55. výročia okupácie to vyhlásil šéf slovenskej diplomacie Miroslav Wlachovský. 

"Okupanti za sebou zanechali desiatky mŕtvych, priniesli hrôzu a diktát vrátane cenzúry či obmedzovania ľudských práv, čím zmarili túžby miliónov ľudí po slobodnejšom živote. Obyvatelia Československa oprávnene pociťovali zradu a poníženie. Nemali by sme zabúdať na to, kto nám tieto traumy spôsobil," odkazuje Wlachovský s tým, že bez sovietskej opory v Moskve bol normalizačný režim v Československu neudržateľný.

Invázia cudzích vojsk bola podľa neho hrubým porušením suverenity krajiny a princípov medzinárodného práva, ale tiež potvrdením brutality totalitnej sovietskej moci. Pripomína falošnosť zámienky o bratskej pomoci či obranu socialistického režimu pred údajnou kontrarevolúciou. Niet však pochýb, že išlo najmä o snahu zachovať sféry vplyvu a mocenské záujmy Kremľa. Ochotu niektorých vtedajších členov politickej garnitúry pomáhať okupantom a zľahčovať následky obsadenia Československa označil za odsúdeniahodnú.

Prečítajte si tiež

Pred 51 rokmi na územie Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Inváziu odsúdili aj mnohí zahraniční komunisti

Wlachovský zároveň vyzdvihol, že v súčasnosti je slobodné a nezávislé Slovensko v úplne inej pozícii. Dobrovoľne a bez nátlaku sa stalo súčasťou Európskej únie, ako aj Severoatlantickej aliancie (NATO) ako najsilnejšieho obranného zoskupenia štátov na svete. Tá stojí na demokratických princípoch a svojim členom poskytuje bezkonkurenčné bezpečnostné garancie.

"Kým Varšavská zmluva sa zmohla akurát tak na okupáciu svojho člena, NATO nás dlhodobo chráni. Kým Varšavskú zmluvu opustili pri prvej príležitosti viacerí jej zakladajúci členovia, NATO sa naďalej rozširuje a je bezpečnostným základom pre náš slobodný rozvoj, čo nám umožňuje aj ďalšie posilňovanie odolnosti demokracie," zdôrazňuje Wlachovský. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy ukončila pokus o reformu komunistického režimu v Československu, ktorý viedla skupina okolo Alexandra Dubčeka.

Počas vojenskej intervencie vedenej Sovietskym zväzom zomrelo najmenej 108 občanov, stovky ľudí utrpeli zranenia. Následná vyše dvadsaťročná okupácia a normalizácia priniesli do života spoločnosti prenasledovanie a pre mnohých ľudí, ktorí sa s tzv. bratskou pomocou otvorene nestotožňovali, aj stratu zamestnania či sociálneho postavenia. Okupačné vojská spôsobili zároveň značné hospodárske a environmentálne škody.

Demokrati hovoria o potieraní demokracie

"Žiaľ, aj v 21.storočí vidíme, že žiť slobodu, demokraciu a mier nie je samozrejmosť. Útoky na tieto hodnoty zažívame u našich východných susedov, ale, žiaľ, aj medzi politickými predstaviteľmi na Slovensku. Je preto nevyhnutné pripomínať si udalosti v našej histórií, lebo národ, ktorý na svoju históriu zabudne, je odkázaný ju prežiť znova," hovorí predseda strany Demokrati Eduard Heger s tým, že na Slovensku je množstvo tých, ktorí si živo pamätajú august 1968, kedy do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, aby prostredníctvom tohto brutálneho vojenského zásahu zastavili a potlačili demokratizačné snahy.

"Nikdy nezabudnime na časy, kedy sa nám po uliciach premávali tanky a z korby auta na nás mierili vojaci so samopalmi. Vážme si, že Slovensko je dnes súčasťou medzinárodného spoločenstva, ktoré garantuje našu slobodu a bezpečnosť," dopĺňa Heger.

​Volebná líderka strany Demokrati Andrea Letanovská hovorí, že komunistický režim vzal Slovensku možnosť byť súčasťou vyspelej Európy oveľa skôr.

"Komunistický režim zobral ľuďom nielen slobodu voliť, ale slobodu, rozhodnúť sa, ako prežijú svoj život. Zobral nám možnosť naplniť svoje talenty, byť úspešní a priniesť krajine prosperitu. Komunistický režim bol zločinecký režim. Nielen preto, že o tom rozhodol súd. Tí, ktorí ho prežili, vedia veľmi dobre. Ja som vyrástla a dospela za socializmu. Veľmi dobre si pamätám kolegov, priateľov mojich rodičov, ako doplatili na to, že neboli poplatní režimu. Nedopusťme, aby sa tieto časy vrátili v akejkoľvek podobe. A určite nie v podobe ‘demokracie´, akú si predstavuje Robert Fico," upozorňuje Letanovská.

Prečítajte si tiež

Komentár Arpáda Soltésza: Odkazom sovietskej okupácie je, že zrada sa vypláca

"Význam udalosti zo 68 sa dnes stáva obeťou prekrúcania a prispôsobovania politickým záujmom. Niektorí, najmä z extrémistického spektra sa snažia presvedčiť, že okupant bol spojenec a že tí ozajstní, dnešní spojenci sú okupanti. Je to ale naopak a preto o tom budeme vytrvalo a nahlas hovoriť," hovorí podpredseda strany Demokrati Jaroslav Naď.

Člen predsedníctva strany Demokrati Juraj Šeliga varuje, že po 55 rokoch od okupácie sa na Slovensko tlačia k moci priaznivci novodobých okupantov.

"Fico, Pellegrini a Uhrík nás chcú mentálne vrátiť do 1968, do sveta, kde vládna moc reálne diktuje, čo si ľudia majú myslieť, čo majú hovoriť, koho majú alebo nemajú vyšetrovať. Žiaľ, títo ľudia predstavujú hodnoty normalizátorov. Rok 1968 by nám mal byť mementom, aby sme týchto novodobých Biľakov nepustili k moci. Pretože budú okupovať našu krajinu takým spôsobom, ako to kedysi robili vojská Varšavskej zmluvy. Spoločne nesmieme dovoliť návrat normalizačných dôb," uzatvára Šeliga.

Nenechajme si vziať demokraciu, apeluje OĽaNO

Okupant bude okupantom, reaguje SaS

"Nič sa nezmenilo. Okupant zostal okupantom. Len masa naivných nedovzdelancov sa dnes tvári, že sa história nevie zopakovať. Ďakujeme všetkým, ktorí nezabudli. Sláva obrancom slobody," napísal saskár Ľuboslav Farkaš. 

Remišová vidí paralelu s dneškom

"Okupácia Československa sovietskymi vojskami proti vôli obyvateľstva predĺžila zločinecký komunistický režim v našej krajine o ďalších dvadsať rokov. Okupácia si vyžiadala desiatky mŕtvych a stovky zranených. Okupanti nám zobrali to najcennejšie – slobodu a základné právo rozhodovať o osude svojej vlastnej krajiny. Bol to obrovský zásah do suverenity štátu a pokorenie našej národnej hrdosti a svojbytnosti," napísala šéfka Za ľudí.

Zdôraznila, že vpád sovietskych vojsk zničil životy ľudí a po okupácii nasledovala normalizácia, kedy sa na dôležité funkcie v štáte dostali častokrát neschopní, no zločineckému režimu lojálni ľudia. "Tento režim potláčal náboženskú slobodu, zatváral kňazov, rehoľné sestry, obmedzoval základné ľudské slobody a práva. Zatiaľ čo pred nástupom komunizmu sme boli jednou z najvyspelejších krajín, okupácia prehĺbila ekonomické zaostávanie krajiny," uviedla ďalej. 

Podľa Remišovej aj dnes, po 55 rokoch však na Slovensku existujú politici, ktorí nás chcú opäť zatiahnuť do sféry neslobody, priemernosti a úpadku. "Smer, Republika, Hlas aj SNS majú plné ústa národných záujmov, no v skutočnosti len používajú strašenie ľudí ako prostriedok na získanie moci, rozsievajú nenávisť a udupávajú národnú hrdosť a sebavedomie Slovákov. 21. august zaviedla naša vláda ako pamätný deň práve preto, aby sme nezabudli, že slobodu a suverenitu musíme vždy brániť a bojovať za ňu. Najlepšou cestou k suverenite je úcta k vlastným dejinám, vzdelanosť a ekonomická prosperita," uzavrela. 

​