Komentár Arpáda Soltésza: Žobrácka hrdosť Matovičovej koalície

Slovensko oficiálne požiadalo Brusel o spustenie SOS mechanizmu. Ak ostatné členské štáty únie budú chcieť, budú nám môcť zapožičať vakcíny, keďže sme na tom naozaj tragicky zle. Otázka znie, prečo by nám niekto mal chcieť pomáhať? Solidarita totiž býva vzájomná. V opačnom prípade, tom lepšom, sa tomu hovorí žobranie. V tom horšom parazitovanie. Ak si naši partneri spomenú na náš postoj počas utečeneckej krízy, majú skvelú príležitosť, ako nás odkázať na užívanie našej vlastnej medicíny.

Nedá sa vylúčiť, že sa nad nami niekto nakoniec predsa len zmiluje, no naozaj niet racionálneho dôvodu, pre ktorý by sme s tým mali rátať. Vakcína sa v únii distribuuje podľa jednotného kľúča, nikto jej nemá ani dostatok, nieto prebytky. Každý sa bojí o svojich vlastných občanov, hoci teda treba uznať, že nikomu nehynú takým tempom, ako Igorovi Matovičovi.

Teraz si azda aj Richard Sulík a Boris Kollár spomenú, že Európsku úniu nezakladali iba ako hospodársky projekt stojaci na voľnom obchode, ale ako súdržné spoločenstvo národov, ktoré sa dokážu povzniesť nad svoje sebecké záujmy a pomáhať si. Lebo je síce pravda, že nikto z Bruselu vám nedokáže dať toľko, ako vám v Moskve dokážu sľúbiť, no lepších by bolo aj tých stotisíc registrovaných vakcín v hrsti, ktoré dostali Česi od Francúzov, než milióny dávok ruského Sputnika na streche Kremľa.

Problémom Slovenska je, že si na solidaritu spomenie zásadne len vtedy, keď majú byť ostatní solidárni s nami. Stačí si spomenúť na migračnú krízu, keď ju žiadali od nás. Keď migračná vlna naplno zasiahla juh a západ Európy, nikto od nás totiž nežiadal, aby sme boli solidárni s utečencami. Pomoc od nás žiadali naši vlastní partneri – Taliani, Gréci, Rakúšania, Nemci či Francúzi. Prosili, aby sme prevzali aspoň časť utečencov, ktorých nápor už nezvládali. Naša odpoveď bola, že nie, v žiadnom prípade, pretože s utečencami prichádzajú aj problémy, ktoré tu nepotrebujeme. Slováci sa cudzincov boja a nechcú ich.

Odpoveď je to, prirodzene, úplne legitímna, hoci zároveň napĺňa slovníkovú definíciu zbabelosti: nebudeme pomáhať našim spojencom, pretože by sme z toho mohli mať problémy. To nám však ako národu ťažko vytknúť. Zbabelosť je už dobrých tisíc rokov naša národná stratégia prežitia. Keď sa na horizonte objavia dejiny, zarazíme hlavy do dier, spustíme gate na pol žrde a dúfame, že história aspoň použije lubrikant. Keď dejiny opäť zmiznú za obzorom, obujeme si krpce, zapálime vatry a hrdo ich preskakujeme. Kultúrne vzorce jednotlivých národov sa napokon veľmi pekne manifestujú v kolektívnej múdrosti ich prísloví a porekadiel:

Čo ťa nepáli, nehas!

Bližšia košeľa ako kabát.

Keď dávajú, ber, keď bijú, utekaj!

Áno, to sme my. Po stáročia sa nám s tým celkom dobre žilo, nuž ťažko hľadať argumenty, prečo by sme s tým teraz nemohli aj dobre umierať.

Klopať u susedov a drankať vakcíny bude navyše vláda koalícia, ktorú tvoria velikáni európskej politiky ako Richard Sulík či Boris Kollár, čo sa stihli poobjímať a zbratať so všetkými relevantnými pravicovými extrémistami a euroskeptikmi na kontinente. Jej predseda, Igor Matovič, rovnako konzistentne odmietal prijímanie utečencov na Slovensku, a ako obvykle, bolo ho pri tom veľmi dobre vidieť i počuť.

Dnes nám môžu naši európski partneri taktiež legitímne povedať, že sa boja covidu, lebo im naň zomierajú ľudia, aj keď menším tempom. Že tie vakcíny potrebujú pre nich a ťažko by im doma vysvetľovali, prečo ich dávali akurát Slovákom. Že politické náklady na túto charitu by boli neprimerane vysoké. Že keby aj mali nejaké prebytky, čo nemajú, budú ich chcieť prednostne požičať takým susedom, ktorí v minulosti pomohli im. Čo by ani len nebolo zbabelé, iba racionálne a spravodlivé.

V krátkych obdobiach, keď máme obuté krpce a rozhoria sa vatry, pri ich preskakovaní hrdo ujúkame, že cudzie nechceme, a svoje si nedáme. Môže sa nám stať, že sa toho budeme musieť držať. Keby nás na to zomrelo priveľa, stále môžeme prehodnotiť náš postoj k imigrácii.