Názor: Daniel Levicky Archleb o denacifikácii podľa Putina

Autorom je Daniel Levicky Archleb, reportér spravodajstva TV JOJ.

Niekoľko myšlienok k výrazu „denacifikácia“, ktorý vo svojom prejave použil Vladimir Putler:

Ide jednoducho o propagandistickú frázu, ktorej úlohou je spojiť všetkých obyvateľov Ruskej federácie v spravodlivom hneve proti fašistom - to je totiž najmocnejší moment modernej histórie Ruska.

Gigantické ľudské obete Sovietskeho zväzu pri porazení Hitlera (odhliadnuc od hanebnej spolupráce komunistov s nacistami na začiatku vojny) sú neodškriepiteľné.

Rovnako je kontraproduktívne tváriť sa, že Ukrajina nemá problém s radikálnou pravicou, vrátane rasistov a neonacistov, ktorí hlásajú násilie.

Má.

Akurát nie vo vláde a na rozdiel od Slovenska ani v parlamente, keďže pri ostatných voľbách ich koalícia nepreliezla kvórum.

My tu máme v parlamente znôšku starých wannabe-gardistov, nazi skinheadov, rasistov a obdivovateľov Hitlera, ktorých žiaľ justícia tejto krajiny tak dlho tolerovala (aj pred súdom uznávajúc výhovorky ako „ja neviem používať počítač“, „to som nepísal ja“ či „ja netuším, čo znamená hákový kríž, dal som si to vytetovať, lebo sa mi páčil ten znak“), až si časť obyvateľstva začala myslieť, že tak asi teda ani nie sú náckovia.

Sú.

Podobných, nenávisť a násilie viac-menej otvorene hlásajúcich majú v politike aj vo viacerých vyspelých západných demokraciách, nielen u nás. Niektorí si berú do úst slovo „republika“, ale v statusoch, ktoré samozrejme „nepíšu oni“, zverejňujú zoznamy Židov a hovoria o potrebe znovu zriadiť pracovné tábory či o „rozprávkach o šiestich miliónoch“.

To, že máme toľkých neschopných/neochotných vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov (wink, wink, europoslanec Radačovský, „ja nie som nácek, len som za nich kandidoval“), nie je chyba náckov. Paragrafy na to v trestnom zákonníku máme. Pravda, máme tam aj paragrafy, ktoré sa týkajú komunistických symbolov a sú nám zjavne tiež len na okrasu.

Denacifikácia je samozrejme potrebná. Robí sa vo volebnej miestnosti, kde by mali či už ľudoví alebo republikoví náckovia dostať zanedbateľný počet hlasov. A robí sa v štátnej správe, ktorá by mala oveľa prísnejšie selektovať ľudí do silových zložiek a justície.

To, čo sa ale práve deje na Ukrajine, nemá s denacifikáciou nič spoločné.

Je to hanebný a neospravedlniteľný vojenský útok na suverénny štát v Európe, ktorá niečo takéhoto rozsahu nezažila od konca druhej svetovej vojny.