Komentár Arpáda Soltésza: Matoviča nás dokáže zbaviť iba volič

Všetky krízy, ktorým aktuálne čelíme, sú dôležitejšie než mentálna kríza koaličných lídrov. Nie je ich málo a každá z nich by aj sama o sebe predstavovala solídnu hrozbu. Ego Igora Matoviča ju síce predstavuje tiež, ale okrem Igora Matoviča by nemalo byť dôležité pre nikoho. Miera zlyhania dospelých, svojprávnych ľudí, čo naň napriek tomu berú ohľad, hraničí so stupiditou, ktorá síce z podstaty veci nemôže byť trestná, je však bezpochyby trestuhodná.

Termín ultimáta, ktoré dal Richard Sulík svojim koaličným partnerom, definitívne padol. Jeho ministri už mali byť spolu s ním v demisii. Len jedna vec je totiž nezmyselnejšia, než desať náhodných požiadaviek Igora Matoviča predložených po páde dvojmesačnej lehoty, a to začať o nich rokovať. Keby mal Eduard Heger aspoň štipku sebaúcty, bol by o nich taktne pomlčal a nechal by udalostiam voľný priebeh. Skutočný premiér by bol oboch svojich vyšinutých ministrov beztak dávno odvolal, alebo sám podal demisiu. No biely kôň na úrade vlády ide, kam ho pánova mrkva ťahá a bič ženie.

Richard Sulík v skutočnosti nemá s kým rokovať. Presnejšie, nemá ani o čom rokovať. Že žiada hlavu Igora Matoviča je síce úplne správne, no vopred odsúdené na neúspech. Hnutie obyčajných diletantov a nezávislých oportunistov nemá žiaden iný obsah ako Igora Matoviča. Na ňom stojí a padá. Ak odíde majiteľ, skončí celá politická eseročka, pretože v nej nezostane žiadna „majetková podstata“. Zamestnanci to vedia, pričom ich terajší džob predstavuje absolútny vrchol ich osobnej kariéry, dobrovoľne sa ho nevzdajú.

Aj keby sme hypoteticky pripustili, len pre účely tohto komentára., že Igor Matovič napokon cúvne, jeho odchod z postu ministra financií by vôbec nič neriešil, a on sám to vie najlepšie. Nech by už odstúpil z akejkoľvek formálnej funkcie, stále zostáva lídrom najsilnejšej koaličnej strany. Či bude celej krajine vnucovať občas aj dobre myslené, ale katastrofálne nefunkčné výtrysky svojej mysle z postu premiéra, ministra financií alebo poslanca národnej rady, je pritom úplne jedno. Ich následkom bude stále ten istý rozvrat a nakoniec aj definitívne zlyhanie štátu. Takto však volič rozdal karty, OĽaNO od neho dostalo najviac hlasov. Zmeniť sa to dá jediným spôsobom – novým rozdaním kariet, čiže predčasnými voľbami. Je síce vysoko pravdepodobné, že predčasné voľby by boli posledné slobodné a férové, no s Igorom Matovičom v mocenskom postavení do riadneho konca volebného obdobia nás už nemusia čakať žiadne.

Prezidentka Zuzana Čaputová to pomenovala presne, sme na pokraji pádu do ekonomickej pohromy. Ak bude dostatočne hlboký a tvrdý, vystrašení a hladní ľudia sa nakoniec nevyhnutne vzbúria. Potom preberie moc ten, kto bude mať najmenej zábran a  je na to najlepšie pripravený. Bez volieb, len tým, že sa postaví do čela davu s fakľami a vidlami. Najväčšie šance by mohla mať revolučná aliancia Roberta Fica s fašistami a jasne deklarovanou podporou od Ruskej federácie.

Okamžitý odchod SaS z koalície, rýchly pád menšinovej vlády a vyhlásenie termínu predčasných volieb by znamenalo aspoň odklad najhoršieho možného vývoja. Ľudia by získali akú-takú nádej, že niečo môžu zmeniť v riadnom demokratickom procese. Teraz, keď už vyskúšali všetky nepríčetné voľby srdiečkom, by pod tlakom núdze dokonca mohli zapojiť do výberu aj rozum.

Richard Sulík bude musieť prekonať posttraumatickú politickú poruchu, ktorú utrpel po povalení vlády Ivety Radičovej a definitívne prejsť do opozície. Nech už to znie akokoľvek desivo, záchrana slovenskej demokracie je dnes v jeho rukách.