60 minút a ani slovo: Koncertom na želanie sa Činohra SND pustila do poriadnej skúšky diváka
Máte vypnuté reklamy
Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.
BRATISLAVA /
Za 60 minút ani jedno slovo. Nová inscenácia našej prvej scény - Slovenského národného divadla, svojim postavám zatvára ústa. A to aj za cenu toho, že skúša trpezlivosť diváka. Koncert na želanie je netradičným predstavením.
"Dá sa vnútorným monológom viesť mlčanlivý dialóg s divákom? Túto otázku ponúka Koncert na želanie, mĺkvy, hyperrealistický experiment, v ktorom sa scénografia a priestor stávajú hereckým partnerom. Autorom tejto hry či možno skôr libreta, v ktorom nepadne jediné slovo, je Franz Xaver Kroetz, nemecký dramatik, ktorý napísal približne sedemdesiat hier a patrí k najvýznamnejším divadelným autorom súčasnosti," uvádza SND v materiáli k predstaveniu.
Inscénacia ktorej dominuje mlčanie
Naučená bezmocnosť, neschopnosť vysloviť to podstatné. Nemecký dramatik Franz Xaver Kroetz postavil svoju tvorbu na tichu. Jeho Koncert na želanie tento koncept posúva do extrému. Výsledkom je komplikovaná štúdia osamelosti, ktorá nesadne každému.
Keď vznikne takéto predstavenie, tak ľudia si môžu uvedomiť, že aj oni v živote veľakrát nerozprávajú s ľuďmi okolo seba, a pritom veľmi bohato spolu komunikujú. Réžie sa ujala dcéra Boleka Polívku, Kamila. Prináša štýl, ktorý je nezameniteľne iný. Už tak experimentálne libretto adaptuje a posúva do súčasnosti. Táto hra bola napísaná v 70. rokoch, tak ako sa človek cítil osamelý vtedy, tak sa cíti aj dnes. A možno ešte súčasná doba je ťažšia ako vtedy.
Polívková sa nebojí zmien. Z pôvodnej jednej miestnosti sú tri. S nimi aj tri postavy a tri príbehy pod jednou myšlienkou. Pri voľbe herečiek sa do rizika nešlo. Tri z najskúsenejších členiek činohry - Jana Oľhová, Ingrid Timková a Monika Hilmerová - hrajú klasicky solídne. A to napriek novej výzve.
"Bolo to veľmi príjemné, ale zároveň to bolo náročné. Sme zvyknuté používať pamäť inak, viaže sa nám s tým slovom, takže to bolo pre mňa určite iné," uviedla jedna z herečiek Monika Hilmerová.
"V podstate nám to vyhovuje, celý život sa živíme tým, že iba rozprávame," vyjadrila sa Ingrid Timková. Na javisku vynikajú ich osobnosti. Bez akýchkoľvek slovných barličiek sú výkony trojice osobné. Každá na svojich piatich metroch štvorcových robí maximum.
"Sa musíme tolerovať a vzájomne sa na tom javisku cítiť, takže je presne vymyslené, kedy má ktorá pozornosť," dodala Jana Oľhová.
Do národného divadla sa vracia speváčka Katarzia. Jej relácia v rádiu sprevádza inak tiché posledné momenty ústredného tria. Či vám padne do vkusu, záleží len na tom, ako vnímate jej alternatívnu tvorbu. No tak ako v Antigone, aj tu sú jej piesne jednou zo zaujímavejších zložiek inscenácie.
"Vždy som z toho tak latentne nervózna a prvé dva týždne nemôžem spať, ale potom, keď začnem mať pocit, že mám niečo urobené, tak ma to strašne baví. Hlavne kvôli tomu, že mám pocit, že pracujeme v tíme," priznala speváčka.
Hodina stopercentného naturalizmu potrebuje trpezlivého a náročného diváka. Ten možno bude sklamaný z predvídateľného záveru. Avšak jednoaktovka bez dejovej línie vyniká skôr v drobnostiach, ktoré by ste si v inom diele ani nevšimli.
"Či sa bojíme? Kto sa bojí, nech nejde do lesa. Taký život je okolo nás, okolo vás, okolo Jany, Moniky, okolo mňa. Nie nadarmo sa hovorí, že divadlo je obrazom, zrkadlom života," dodala Ingrid Timková.
Viac o inscenácii od tvorcov a herečiek sa dozviete vo videu:
