Komentár Arpáda Soltésza: Ohňostroj bizarností

Komentár Arpáda Soltésza: Ohňostroj bizarností Zdroj: SITA
Po predvolaní bývalého riaditeľa SIS z kolúznej väzby do parlamentu sa aj najlepší politický sitkom všetkých čias, Yes Minister, mení na dokudrámu. Aj by bolo lákavé poslancom sa vysmiať a mávnuť nad nimi rukou, lenže by to bolo krátkozraké. Oni totiž tvoria zákonodarný, a dokonca aj ústavodarný zbor. Môžu prepisovať ústavu. Prijímajú zákony. Pravidlá, ktorými sa musíme riadiť. Všetci, bez výnimky. Teda, okrem nich. Slovenský zbor papalášov sa nemusí riadiť pravidlami, ba ani len rozumom, jeho členovia sa riadia náhlymi impulzmi, osobnými záujmami, prípadne srdiečkom. Čo je celkom problém, keďže srdce je sval a na myslenie sa hodí asi ako rektálny zvierač.

Optimistickejší komentátori hodnotia súčasný stav ako postupný rozklad právneho štátu. Optimizmus však nie je namieste. Naozajstný právny štát tu zatiaľ ani nevznikol. To, na čo sa práve dívame, je rozpad bezprávneho štátu, ktorý zakladal Vladimír Mečiar a dlhodobo vylepšoval Robert Fico.

V prospech poslancov hovorí fakt, že samotný predmet rokovania bol bizarný. Traja najvyšší ústavní činitelia, s ďalšími členmi vlády a špičkami prokuratúry i polície, sa tajne stretli u riaditeľa SIS, v špeciálnej miestnosti chránenej voči odposluchom. V krajinách, kde sú na demokraciu citliví, by tú miestnosť, rovno počas tajného rokovania, zamkli zvonku a zahodili kľúč. Stretnutie v tomto formáte by bolo hypoteticky obhájiteľné iba v prípade, keby sme čelili hrozbe ozbrojeného vojenského prevratu. Ešte by to mohla byť aj invázia mimozemšťanov, to by však rozhodne mali prizvať aj ministra obrany a náčelníka generálneho štábu.

Opoziční poslanci sú presvedčení, že najmedializovanejšie tajné stretnutie v dejinách Slovenska sa nejakým spôsobom týkalo vyšetrovania exšéfa SIS. Nemožno im to zazlievať. Vzhľadom k tomu, koľko ich ľudí trčí vo väzbe, majú na stihomam nárok. Nie je vylúčené, že dokonca aj na celkom racionálnu, triezvu obavu, ale ctíme prezumpciu neviny.

Keby si poslanci rad radom predvolali všetkých účastníkov schôdzky, aby im kládli veľmi nepríjemné otázky o ich chápaní demokracie a duševnom zdraví, nebolo by im čo vytknúť. Mimo ich dosahu zostáva len hlava štátu, ktorá sa im ako jediná z tej zostavy nezodpovedá, a keď len nebude mať smolu kozmických rozmerov, volič na tento incident do najbližších prezidentských volieb zabudne. Pozabúdal už onakvejšie veci, a za kratší čas.

Nech už v tajnej miestnosti tajnej služby tajne riešili čokoľvek, nedá sa obísť, že generálny prokurátor, špeciálny prokurátor ani policajný prezident sa nemajú čo radiť o svojej robote s politikmi. Nikdy. Za žiadnych okolností. Sú povinní urobiť všetko, čo im zákon káže a nesmú urobiť nič, čo im vyslovene neumožňuje. Ak sa politikom nepáči, čo robia, smú to ovplyvniť jediným spôsobom – musia zmeniť zákon. Transparentne, v národnej rade. Bodka. Toto je presne tá hranica, za ktorou sa končí už aj hra na demokraciu. Pre toto chceli ľudia vymeniť Roberta Fica a jeho systém našich ľudí.

Nech by už pozostávala opozícia z akýchkoľvek hodnotových odporností a politických bizarností, práve toto je jej džob. Koalícia jej dala do rúk ťažkú a dlhú palicu, nech sa páči, môžu ju mlátiť po hlave až do volieb, nech už nastanú kedykoľvek. Neexistuje však racionálny dôvod, aby ťahali do pléna obvineného z kolúznej väzby. Aj keby bolo ono tajné rokovanie skutočne o ňom, Vladimír Pčolinský sa ho nezúčastnil. Nevie o ňom nič. Keďže trčí v kolúznej väzbe, je v tomto okamihu jedným z najhoršie informovaných ľudí v krajine.

No aj keby nejaký racionálny dôvod na predvolanie Pčolinského existoval, jednoducho nie je v právomoci politikov, aby si predvolávali väznených ľudí na výsluch. Jednoducho to nie je ich práca. Môže to robiť len polícia, prokuratúra a súd. Hovorí sa tomu delenie moci, ale zasa neprekvapuje, že práve Robert Fico to nechápe. Za tých 12 rokov vlády uveril, že on je štát a neprešlo ho to dodnes, ani v opozičnej poslaneckej lavici.

Kto naozaj mohol bez hanby hlasovať za predvolanie väzňa do parlamentu, je, paradoxne, jeho predseda Boris Kollár. Tak mu srdce kázalo. A on sa beztak nikdy za nič nehanbí. Kollára nezaujíma, či je niečo hanba, len či je to trestné a či sa mu to prepečie bez konkrétneho postihu. Názov jeho hnutia bude inšpirovaný skôr étosom Krstného otca od Maria Puza, než jeho vlastným príbuzenstvom. Vladimír Pčolinský je však rodina nielen v prenesenom, ale aj v doslovnom význame. Hlasovať za jeho návštevu v bratovej a ženinej robote je pre členov hnutia samozrejmosťou. Ich záujem je zjavný a konflikt pri tom celkom určite necítia.

Na čo sa v posledných dňoch dívame, nie sú choroby našej mladej demokracie, iba jej obzvlášť negustiózne symptómy. Chorobou je hlboké ústavné a právne bezvedomie volených zástupcov, ktorým sme zverili moc. Naprieč politickým spektrom, na oboch stranách barikády.

Keby sme žili politický sitkom, bol by skvostný. Ako dokudráma je to absurdné, bizarné a hlúpe.

Zdroj: noviny.sk

Najnovšie na JOJ.SK

Odporúčame

Mohlo by vás zaujímať

TV Program

22:50 Casino.sk
01:20 Angláni na úteku
03:15 Noviny TV JOJ
22:50 Na šrot
00:55 Výnimoční
02:50 Skutočné príbehy
22:55 Vraždy, ktoré šokovali XXIII.
23:55 Doktori III.
00:55 Doktori III.
23:15 Zabi nudu! II.
23:20 Kúzlovanie
23:30 Arthur a Minimojovia
22:10 Agentka v utajení
00:00 Negativ
01:35 Černé zlato