Primárka Alena Koščálová: Kľúčové nie je len liečiť, ale aj podávať svedectvo z misií Lekárov bez hraníc

BRATISLAVA / Už 50 rokov pomáhajú tým najzraniteľnejším a nájdete ich na miestach postihnutých krízou – a je jedno, či tú krízu spôsobila príroda alebo ľudia. Starajú sa o tých, ktorým životy zničili zemetrasenia, povodne, epidémie, ale aj občianske vojny. Lekárka, ktorá prišla k nám do štúdia, veľkú časť kariéry spojila práve s organizáciou Lekári bez hraníc.

Vaša kariéra sa začala pri oveľa ťažších epidémiách, alebo na nebezpečnejších miestach?

Je pravda, že väčšinu svojho profesijného života som strávila na misiách s Lekármi bez hraníc. Prvú misiu som absolvovala veľmi krátko po škole v roku 1999, takže to už je naozaj viac, ako dvadsať rokov. Za ten čas som mala šťastie s veľmi rôznorodými misiami, ktoré Lekári bez hraníc majú. Bol to napríklad ozbrojený konflikt. Bola to moja prvá misia vo Východnom Timore, ale aj množstvo epidémií, či už meningitída, osýpky, malária, pľúcny mor.

Kde sa vo vás zobralo to, že ste chceli ísť do Východného Timoru, alebo aj na akúkoľvek misiu? Skončili ste školu, každý mladý medik chce budovať svoju kariéru na nejakej dobrej klinike, na dobrom mieste.

Možno je to tým, že som chcela robiť ešte pred tým, ako som skončila školu, a možno po skončení školy by ma to už nenapadlo. Napadlo ma to pri štúdiu francúzštiny. Učila som sa po francúzsky na vysokej škole a tam bol článok o Lekároch bez hraníc. Celý článok mal asi desať riadkov, no strašne ma zaujal. U nás boli absolútne neznámi. Bola som prvá Slovenka, ktorá vycestovala s Lekármi bez hraníc, čiže bola zaujímavá aj moja cesta a to, ako som ich vôbec hľadala.

Bolo to naozaj tak, že ste sadli do lietadla v Paríži a vystúpili v krajine, ktorá bola úplne zničená vojnou?

Cesta bola pomerne komplikovaná. Cestovala som tam v čase, keď sme potrebovali množstvo víz. Počas cesty sa mi stratila batožina, medzi Viedňou a Parížom, a priletela som do Východného Timoru, kde bolo 30 stupňov v čižmách a zimnej bunde.

Vy ako lekárka ste vedeli do čoho idete? Povedali vám, čo idete riešiť, napríklad pôrody alebo čokoľvek iné?

V Paríži som mala brífing o tom, s čím sa tam môžem stretnúť. Realita bola často iná, pretože veci, s ktorými sa tam stretnete, na ne sa dá ťažko pripraviť dopredu. Bola to konfliktom postihnutá krajina. Prakticky prišla skoro o všetkých svojich lekárov, čiže zostalo tam minimum miestnych lekárov.

Naša laická predstava je, že keď už hovoríme o Lekároch bez hraníc, objaví sa tým aj celé zdravotnícke zázemie. Pôsobíte tam v nejakých stanoch, alebo v nejakých miestnostiach, doveziete si klimatizáciu a špičkové zariadenia. Je realita iná?

Treba povedať, že výhodou Lekárov bez hraníc je aj celá logistika. Samozrejme, nie je to nejaká moderne vybavená nemocnica so všetkými laboratórnymi vyšetreniami, ktoré máme tu v Európe, ale je to veľmi funkčné zariadenie, ktoré môže byť aj stan. Keď je dobre organizačne manažované, tak viete tam poskytovať zdravotnú starostlivosť na slušnej úrovni.

Nemáme si teda predstavovať nejakú zahraničnú kliniku v africkom štáte. Je to tak, že vy pracujete s miestnymi a v miestnych podmienkach?

Samozrejme. Kľúčoví sú miestni zdravotníci, či už zdravotné sestry alebo aj lekári. Vo Východnom Timore bol problém, že ich bolo minimum. Tam sme do veľkej miery poskytovali priamu zdravotnú starostlivosť my sami.

Aké to bolo medzi striedaním misií? Boli ste v Kongu, Benine, Sudáne, Burkine Faso. Neznie to ako dovolenkové destinácie. Navyše ste prichádzali v období, keď tieto krajiny potrebovali nutnú pomoc. Vy ste boli niekde a zavolali vám, že vás nutne potrebujú? Ako to funguje?

Misia má väčšinou presne stanovený čas. Vo Východnom Timore som bola šesť mesiacov. Bola to urgentná misia v čase krízy. V Kongu som pôsobila tri roky a v podstate tam bol aj stabilný projekt. Zároveň sme mali aj množstvo krátkodobých projektov, pretože sa prestriedali rôzne krízy. Či už to bola epidémia, alebo to boli rôzne konflikty, ktoré vytvárali potreby zdravotníckej starostlivosti. Pre mňa to bolo v Kongu, najzaujímavejšia a najnáročnejšia misia.

V Kongu ste zažili aj to, že vám uniesli kolegu. Čiže ste sa stretli aj s tým, čo je priame riziko, ohrozenie Lekárov bez hraníc.

Treba povedať, že táto práca nie je úplne bez rizika. V posledných rokoch rastú počty útokov na humanitárnych pracovníkov. Zažila som to v Kongu. Doniesli nám dvoch kolegov, v podstate som ich aj vyšetrovala, keď ich prepustili po desiatich dňoch zajatia. Prišli v pomerne zúboženom stave, pretože desať dní bosí kráčali v džungli, takže toto bola naozaj tá temná stránka misie.

Lekári bez hraníc vznikli v spolupráci s novinármi. Cieľom Lekárov bez hraníc nie je len liečiť, ale aj informovať o tom čo sa deje?

Áno. Je dôležité povedať, že svedectvo o tom čo sa deje je kľúčové. Pretože tieto krízové situácie, sú často mimo radaru médií, takže našou úlohou, je aj pritiahnuť pozornosť na tieto zabudnuté krízy. Je to kvôli tomu, aby sa tam dostali vo väčšej miere dostala humanitárna pomoc, alebo aj finančná pomoc. Jedná sa vo väčšine o veľmi zabudnuté komunity.

​