Michal Novota o komunikácii politikov: Stieranie hraníc im vyhovuje, niekedy je konflikt cieľom

BRATISLAVA / Podľa experta na komunikáciu a politický marketing Michala Novotu na nás politici vplývajú viac, než si uvedomujeme. Pravicu a ľavicu dnes už nie sú schopní určiť ani odborníci, a zmätenosť voličov je toho dôsledok. Prečo sa darí populistom, z čoho ťažia a prečo je škodlivé vytvárať extrémy?

Ak by sme sa pozreli na korektnosť komunikácie v rámci tém a rovnosti, kto je podľa Vás z politickej scény aktuálne najvýraznejší a snaží sa o kultivovanú politickú debatu?

Jednoznačne prezidentka, aj jej okolie, aj ona sama, je tak komunikačne a mentálne nastavená, že sa snaží spoločnosť zmierovať. Je nastavená veľmi slušne a korektne. Druhým príkladom je premiér Heger. Jeho snahou ja vehementne sa odpojiť od príbehu a obrazu, ktorý tu namaľoval Igor Matovič, ako predchádzajúci predseda vlády. Snaží sa byť viac korektný, viac načúvať, viac zmierovať, nebyť tým kto vytvára problémy, ale byť skôr tou osobou, ktorá tie problémy rieši. Oni dvaja sú pre mňa najviditeľnejší, hoci korektnosť v komunikácii je pomerne široký pojem.

Určite vedia. Kaliňák a ďalší politici sú možno pretrénovaní v politickom marketingu a majú ten pocit, že vždy treba všetko prekrútiť a odpovedi sa treba vyhnúť a vždy ju niekam presmerovať. Do toho sa môže vložiť 4, alebo 5 komplimentov na novinára, aby to dáko dobre vyzeralo.

Alebo urážok...

Áno, alebo urážok. To už závisí od osobného vkusu politika. Sú však politici, ktorí dokážu odpovedať úplne priamo.

Ktorí to sú?

Ťažko sa mi to zhŕňa, aby som na niekoho nezabudol. Spomenul som prezidentku a premiéra Eda Hegera a bolo by ich ešte veľa. 

Čo sa týka tej priamosti. Ako v tomto kontexte vnímate Veroniku Remišovú v pozícii líderky Za ľudí?

Nevnímam tam tú autentickú priamosť. Veroniku poznám osobne, dokonca, keď začínala v OĽaNO, tak jedno z prvých školení absolvovala so mnou. Veronika je autentická osoba, komunikuje veľmi autenticky medzi ľuďmi, ktorých pozná. Možno teraz pod tlakom a stresom z nej tú autentickosť necítim. Zároveň však nie som jej poradca a nie som pri nej takže neviem, čím to je momentálne spôsobené.

To čo by ten politik, z pozície poradcu a konzultanta mal robiť správne je, mať komunikačnú disciplínu. Znamená to, že by mal vedieť, čo chce svojej cieľovej skupine povedať a akú predstavu chce vytvoriť. Mal by mať jasno vo svojej predstave a potom už ten správny obraz, alebo metaforu k tomu nájde. Ak vám to komunikačne páli.

To, čo vidím nerád a deje sa to je, keď má niekto na každú otázku potrebu odpovedať protiotázkou a presmeruje ju. Presmerovanie je technika, ktorá sa bežne používa a je korektná, keď na niekoho tlačíte a on nechce odpovedať. Ak mu nedáte inú možnosť, tak musí tu otázku presmerovať. Táto technika by sa však nemala používať často. 

​Nakoľko si politici uvedomujú zodpovednosť za to, akým spôsobom ich komunikácia vplýva na verejnosť a záleží im na tom vôbec?

To je ťažká otázka. Skúsme použiť konkrétny príklad.

Tak si dajme do protipólu Roberta Fica s jeho aktuálnymi témami, ako by sa k tým istým témam staval, ak by bol premiér a možno Igora Matoviča, ktorý je vo vyjadreniach pomerne nekonzistentný. Napríklad ak sa pozrieme na tému referenda. Podľa politológov ide o číri populizmus vo všetkých prípadoch. Súhlasíte?

Nezostane mi nič iné než súhlasiť, pretože ak si niekto niečo napíše do volebného programu s ktorým rok predtým vyhral voľby a rok na to tvrdí presný opak, tak to nie je konzistentné ani zodpovedné stanovisko. Samozrejme ak ponúkne argumenty kvôli ktorým svoje stanovisko zmenil, tak sa to dá pochopiť, to ale v tomto prípade nenastalo. Ak sa teda rozprávame o Igorovi Matovičovi a tejto pasáži z programu OĽaNO.

Ono je to tak, že sú politici, ktorí majú nejaké zásady, program a idú do politiky s tým, že ich niečo trápi a niečo konkrétne chcú zmeniť. Sú konzistentní celý svoj politický život, alebo väčšinu svojho politického života s tým, že niekedy sa niečo môže zmeniť, niekedy im niečo nevyjde, môže uniknúť dáka emócia, ale stále sú pre vás, ale aj pre voliča čitateľní.

Potom máte skupinu, ktorá si s radosťou číta politické prieskumy a orientuje sa na to, aký je väčšinový názor v spoločnosti, alebo ich voličskej skupiny na konkrétnu tému. Podľa toho si upravujú svoj názor a tak ho aj prezentujú. Niekto to nazýva populizmom, pre nich to môže byť z núdze cnosť, pre mňa to v žiadnom prípade cnosť nie je, pretože to je populizmus.

+4 fotky

Michal Novota

Je to správne?

Za seba hovorím, že určite nie. Za mňa je správne mať konzistentný politický názor. Nie je vylúčené názor zmeniť, je to úplne v poriadku, osobitne, keď máte nové informácie, iný kontext, vtedy je dokonca adekvátne názory meniť, ale treba to komunikovať.

Je podľa vás medzi stranami, ktoré takto precízne čítajú prieskumy aj Sme rodina?

Každá strana, ktorá je v parlamentne si precízne číta prieskumy, otázne je, čo s nimi potom robia.

U OĽaNO to ale na čítanie prieskumov až tak veľmi nevyzerá...

Áno, ale tam je divoká karta Igor Matovič a to je úplne iná téma. Čo sa týka Sme rodina, tak predseda parlamentu má prístup k prieskumom a určite ich veľmi precízne číta. Z niektorých politických stanovísk a postojov je veľmi čitateľné, že sa rozhodujú aj podľa nálad v spoločnosti.

Povedali ste, že iná téma je Igor Matovič. Aká?

Igor Matovič je výnimočný politický a komunikačný fenomén.

V čom?

Osobitne v tom, že to nie je typ politika, ktorý by sa riadil prieskumami verejnej mienky. On ich samozrejme číta. Osobitne a rád podľa mňa tú časť prieskumu, ktorá je o niečo ďalej a často skrytá. To sú osobné preferencie resp. dôveryhodnosť a nedôveryhodnosť. Z tohto pohľadu to musí byť veľmi ťažké čítanie v poslednom čase. Jeho postavenie, ako majiteľa politického hnutia OĽaNO je veľmi neštandardný, hoci legálny jav na politickej scéne. Neštandardný aj v rámci ústavy a toho, ako bol náš politický systém vymyslený.

Je to veľmi neštandardná strana, on je v neštandardnej polohe majiteľa strany a zároveň má isté osobnostné predpoklady na to, aby vytváral konflikty aj tam, kde by za iných okolností nikdy nevznikli. V tomto špecifickom postavení divokej karty si nemyslím, že on by bol tým, kto urputne číta prieskumy verejnej mienky a následne do 5 minút zvoláva tlačovku, aby reagoval. Uňho vstupujú do hry aj osobitné faktory, ako faktory ega.

​Je niečo, čím vás Igor Matovič za svoje pôsobenie v politike prekvapil?

Ak by som to teraz hrozne prehnal, tak mi nemáme konzistentnejšieho politika ako je Igor Matovič, a to z hľadiska jeho osobnostného vystupovania v politike. Absolútne súhlasím, že od prvého momentu, kedy na kandidátke SaS vstúpil do politiky, máme rovnakého Igora Matoviča. On sa za ten čas odkedy bol neznámym politikom s vplyvným regionálnym médiom, do čias premiéra a ministra financií nezmenil. Je to stále ten istý Igor Matovič, ako ho ja čítam a to jeho komunikačné nastavenie a divoká karta, je tam od začiatku. Je prekvapujúce, že si to mnohí nevšimli a boli z toho prekvapení. Niekedy sa idealisticky hovorí, že dorastiete do funkcie, ktorú ste dostali.

Stalo sa to?

Bohužiaľ v tomto musím povedať, že máme výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo. Igor Matovič zostal Igorom Matovičom a nedorástol do funkcie premiéra. 

Dorástol do funkcie ministra financií?

Skôr si myslím, že nie. Nedorástol do funkcie člena fungujúcej vládnej koalície. Cítim, že je stále nastavený fungovať v opozičnej lavici. Je mu to komfortné a je to poloha, kde je konflikt svojim spôsobom aj vítaný. Je to miesto, kde mohol provokovať a vytvárať malé konflikty, čo aj médiá rady hrali, pretože tá dynamika musí byť, aby to bolo zaujímavé. To bolo preňho najkomfortnejšie miesto.

Keď sa dostanete do pozície, kedy musíte vládnuť aj so svojimi názorovými oponentmi, v názorovo a ideologicky širokej koalícii, musíte to spájať svojou osobou, tak tam dochádza k tomu, čomu sa hovorí líderstvo. To je to, keď musíte ustúpiť zo svojho ego, nechať aj tých druhých nech sa vyrozprávajú, vypočuť si ich a na konci to rozhodnutie aj tak urobíte vy. Líderstvo však vyžaduje iný typ osobnosti než sú opozičné lavice. Myslím, že tam je nepomer medzi autentickým Igorom Matovičom a tým, čo sa vyžaduje od fungovania vo vládnej koalícii na akejkoľvek pozícii.

Aktuálne rezonuje diskriminácia nezaočkovaných, voči zaočkovaným občanom. Ako je možné, že toto politici vnímajú ako diskrimináciu, ale diskriminácia menšín či už rasových, alebo sexuálnych ich necháva chladnými?

To je otázka ideologického zamerania tých jednotlivých strán. Teraz mi napadá, že aj SaS má zásadné postoje v ekonomických témach, v otázkach osobných slobôd, dokonca ani Richardovi Sulíkovi delenie na očkovaných a neočkovaných občanov nevonia, čiže tieto názorové rozdiely sú a je pochopiteľné, že si to strany komunikujú. Zároveň by som ani nečakal, že si títo páni a dámy na úrade vlády sadnú a za zatvorenými dverami si to vybavia. V tomto táto koalícia nie je veľmi úspešná. Na to máme premiéra, aby tieto rozdiely uhladil. Napätie tam bude do konca a nebude to vládnutie, ktoré sa dostane do učebníc, ani to nebude ako vláda jednej strany.

Igor Matovič ale tvrdil, že táto vláda sa zapíše do učebníc, ako najlepšia vláda v histórii...

Áno, ja už som všeličo počul a videl... V 50tych rokoch sa dokonca hovorilo, že v tomto období už budeme lietať na Saturn a povedal by som, že tie lety na Saturn sú pravdepodobnejšie než to, že sa vláda Igora Matoviča zapíše do učebníc, ako najlepšia vláda. Môžeme si myslieť a tvrdiť čokoľvek, ale učebnice budú asi tvrdiť dačo iné.

Toto vládnutie bude ťažké, veď už samotné OĽaNO je zlepenec, hoci som toto slovo nechcel použiť, od konzervatívcov, cez liberálov až po ľudí, ktorí ani sami nevedia čo sú. SaS ako tak konzistentná a Sme rodina je tiež zložená od konzervatívcov až po mocenských pragmatistov, oportunistov a Za ľudí sa radšej ani nejdem pýtať, že čo už sú. Je to teda naozaj veľmi široká koalícia.

​Čo sa týka konzervatívcov, niekoľko politických komentátorov sa vyjadrilo v zmysle, že nazývať týchto ľudí konzervatívcami je urážkou konzervatívcov. Sú to teda konzervatívci?

Nerád nálepkujem a tvrdím, že konzervativizmus nie je ideológia, ale skôr postoj, a to postoj otvorený a tolerantný. Ak sa oni sami označia za konzervatívcov a kresťanských konzervatívcov, tak ja vidím niektoré prvky, ktoré im dávajú legitímne prvky to urobiť. Ak sa pozrieme na Annu Záborskú, tak celý jej celý život je konzistentný v tejto téme. Sú tam ale ľudia, ktorých historický a politický príbeh nepoznáme. Sú noví a označujú sa za konzervatívcov s tým, že niektorí sú konzistentní, iní nie. Nemáme na Slovensku úplne jasné, okrem mimoparlamentnej KDH, nejakú stranu čo je čisto konzervatívna.

Je Štefan Kuffa konzervatívec?

Ak by ste sa ho spýtali, tak vám povie, že áno. Ja si nemyslím, že je. Je to, ale otázka, čo je definícia konzervativizmu. V jeho ponímaní tou definíciou môže byť ideológia a určitý pohľad na svet, ktorý chce on cez politické nástroje riešiť a možno chce riešiť politickými nástrojmi konflikty svedomia. S tým ja, ako konzervatívec, ktorý to vníma skôr ako postoj a spôsob kam sa spoločnosť hýbe, že sa netreba ponáhľať a zmeny v spoločnosti treba robiť opatrne, so zdravým rozumom, nevnímam to tak, že je to ideológia. Ja by som Štefana Kuffu za svojho konzervatívneho súputníka nepovažoval.

Odvíja sa konzervativizmus iba od náboženstva? Neuberá sa tá debata len jedným smerom tak, ako v prípade liberalizmu?

Ono sa nám to v spoločnosti veľmi stiera. Nemáme úplne učebnicové definície ani konzervatívcov, ani liberálov. Máte aj pomerne veľkú skupinu ľudí, ktorí sa cítia byť v strede toho politického spektra, ale tiež nie sú konfesionálne ukotvení ako kresťania, alebo aj v inom náboženskom smere, ale rovnako ako ja sa považujú skôr za konzervatívcov. Potom máte čas u ktorých je ten konzervativizmus veľmi ukotvený na konfesionálnom základe a vychádza z učenia cirkvi a to sa snažia uplatňovať na celú spoločnosť. Teraz sa aj pravo-ľavé delenie veľmi stiera a už to ľudia nevnímajú. Aj ja vidím v prieskumoch, že ľudia dokážu stále menej definovať čo je pravica a čo ľavica, aj sami majú problém sa niekam zaradiť.

S pravicou sa ale v poslednom čase tiež spája skôr negatívna konotácia, ako pravica rovná sa extrém...

No a to je ten problém, ktorý s tým mám. Tiež je to ideológia, ktorá sa snaží redefinovať to, čo je tradičná pravica, ľavica a čo je stred. Je to vina aj slovenskej politickej scény. Vezmime si SaS. Tú pomerne dobre poznám a preto o nej budem hovoriť. Definujú sa ako liberálna strana, ktorá tak aj začínala, vtedy oslovovala predovšetkým mladých voličov a postupne, ako ten elektorát dospieval a zostarol, tak sa strana posúvala. Stále má svoje liberálne hodnoty, rozpráva o slobode a solidarite, ale už je tam cítiť posun a tá strana z toho liberálneho postúpila skôr do toho stredového, konzervatívneho postoja. Skôr než revolučná a aktívna, je teraz skôr reaktívna.

Tú aktívnu rolu po SaS prevzalo Progresívne Slovensko, ktoré je viac liberálne, ale aj autenticky a idealisticky liberálne, kým tá SaS je už viac liberálne konzervatívna. Ekonomicky liberálna a hodnotovo skôr konzervatívna, ale aj ten elektorát sa posunul a dnes sú to ľudia v strednom veku, ktorý majú rodiny, deti, hypotéky a teda riešia iné témy. PS apeluje skôr na tých single mladých ľudí a mladé rodiny. 

KDH je typicky konzervatívne prostredie, ktoré však tiež má dáku dynamiku, ktorá sa tam vyvíja. Mali ste tam predsedov ako Figeľ, alebo Ján Hrušovský, ale mali ste tam aj predsedu ako Alojz Hlina. Tiež to nie je jeden model konzervativizmu. Dnes je teda veľmi ťažké určiť kto je liberál a kto je konzervatívec a preto aj radšej používam stredo-ľavý smer, alebo stredo-pravá orientácia. Aj ten konzervativizmus má totiž veľa odtieňov. Dôležité je mať lavicu aj pravicu a nevyrábať z toho extrémy. 

​Nie je toto možno aj cieľom tej politickej komunikácie, aby sa tieto rozdiely stierali? Ak vás predsa voliči nevedia definovať, názory sa vám menia podstatne ľahšie.

Cieľom je spraviť ho ľahko čitateľný. Na oheň potrebujete palivo a vzduch. Ideológia je palivom, ale vzduch je ten konflikt. Stieranie rozdielov vedie k riziku, kedy naozaj nevieme kto je kto a ako konzervatívny pravičiar by som už ani nevedel koho voliť, ak by som sa mal vyjadriť občiansky a nie ako komentátor. Toto stieranie rozdielov prispieva k neprehľadnosti politiky a občianskej frustrácii. Ľudia nerozumejú a potom sa ľahšie presadzuje populistickým názorom. To je keď raz popriete to, druhý raz to a na tretí deň aj sám seba a to, čo ste hovorili pred troma dňami. Je to potom väčší chaos.

Pred cca dvoma týždňami sme mali v Bratislave po dlhom čase homofóbny útok, ktorý bol motivovaný sexuálnou orientáciou. Akým spôsobom na takéto prípady vplýva politická komunikácia a spôsob akým sa politici pohrávajú s atmosférou a nastavením v spoločnosti?

Neviem ako to bolo v tomto prípade.

Myslím to skôr vo všeobecnosti. Aj sociológovia upozorňovali, že spôsob, akým komunikuje Igor Matovič v dobe, keď bol premiérom, bude v ľuďoch stupňovať agresivitu a to bez toho, že by si to priamo uvedomovali... Nakoľko ovplyvňujú politici správanie spoločnosti?

Keď vidím premiéra krajiny, ktorý pravidelne napáda svojho koaličného partnera, s ktorým sa nemusí milovať, ale mal by s ním byť schopný dospieť ku kompromisu, a rovnako ak niektoré osoby politického spektra využívajú parlament na to, aby vyvolávali nenávisť v spoločnosti a nálepkovali rôzne skupiny obyvateľstva, pričom je jedno či ide o sexuálne, národnostné menšiny, kresťanov, alebo liberálov, tak to vytvára v spoločnosti pocit, že je v poriadku siahnuť po útoku v prípade názorových rozdielov. V ideálnom prípade by mal ísť politik príkladom a mal by jasne pomenovať čo je, a čo nie je správne. Mal by vedieť dať najavo, že je červená čiara za ktorú sa nejde. To sa však bohužiaľ nedeje a to najmä v okrajových častiach politického spektra a divokých kariet. Tam je vyvolávanie konfliktu politický cieľ.

​Akým spôsobom hodnotíte komunikáciu Jaroslava Naďa. Ten získal anticenu Homofób roka za diskriminačný výrok ohľadom registrovaných partnerstiev a následne sa vyžaloval na svojom ministerskom Facebooku. O čom to vypovedá?

Oni majú s Igorom Matovičom veľa spoločného a myslím si, že sú na podobnej vlnovej dĺžke v rámci komunikačnej autentickosti. Tá nemusí doskočiť latku verejnej funkcie, ktorú zastávajú. Jedna vec je byť opozičný poslanec a iná vec je byť v ministerskej funkcii, ktorá vám dáva nástroje, ale aj autoritu.

Je dôležité si uvedomiť, že keď komunikujem ako minister, nemôžem použiť tie isté výrazové prostriedky a ten istý jazyk, ako keď som bol poslancom v opozičnej lavici. Ja si myslím, že oni sú veľmi dobrí osobní priatelia. Nie sú úplne rovnakí, ale sú tam určité podobnosti a to je v politike silný faktor. Je možné, že Jaro Naď vníma ten tristný koniec Igora Matoviča ako ohrozenie aj samého seba.