Prezidentka Zuzana Čaputová: Obetiam domáceho násilia vieme pomôcť, musia nabrať odvahu a vystúpiť z bludného kruhu

BRATISLAVA / Už skoro dva roky s nástupom pandémie, pribúdajú obete domáceho násielia. 25. november a Medzinárodný deň boja proti násilu na ženách nám pripomenul, že sa všetci vieme podieľať na podaní pomocnej ruky takejto obete alebo obetí. Musíme byť vnímaví, počúvať a rozpoznávať znaky domáceho násilia. Veľkou bojovníčkou za práva obetí domáceho násilia, je aj naša prezidentka Zuzana Čaputová, vďaka ktorej vznikli inštitúcie na pomoc týranych žien a detí. Viac v rozhovore.

O lockdowne a zaočkovanosti

My všetci sa momentálne nachádzame v lockdowne. Ako prežíva lockdown prezidentka?

Tak, v zásade ho prežívam tak, ako všetci ostatní občania. Tak isto sa aj mňa týkajú všetky možné obmedzenia, ktoré nás postihli, z úplne pochopiteľných dôvodov, samozrejme. Hoci som vakcinovaná, dokonca trikrát, tak od od rúška cez dodržiavanie odstupov, cez nenavštevovanie zariadení alebo miest, kde nemá byť nikto v tomto okamihu, až po úplne také osobné veci, ako je minimalizácia kontaktu napríklad s mojou maminou, čiže akurát kontakt cez okno a podobne. Takže, samozrejme, aj mňa sa týkajú všetky obmedzenia, vrátane vplyvu na to, čomu sa venujem vo svojej práci, pretože niektoré veci som musela zrušiť a niektoré naopak posilniť.

Keď už spomíname lockdown, tak poďme aj k zaočkovanosti, v rámci ktorej sa ako Slovensko nemáme čím chváliť, keďže obsadzujeme posledné priečky v rámci Európy. Viaceré krajiny zavádzajú povinné očkovanie. Aký je váš postoj k tomuto prístupu?

Rozprávali sme sa o tom teraz nedávno na summite prezidentov V4 a včera som mala v Prezidentskom paláci na pravidelnom stretnutí pána ministra zdravotníctva, čiže je to predmetom debaty, je to predmetom debaty vo všetkých krajinách Európskej únie, alebo takmer po celom svete. Je to predmetom debaty aj na Slovensku. A ja si myslím, že tá debata je absolútne legitímna. Otázka je, že zaoberať sa tým, ktorých profesijných skupín sa to týka a v akom čase. Zároveň k tomu vysvetľujem aj to, že situácia na Slovensku je zložitá, pokiaľ ide o nedôveru ľudí vo vakcináciu. Takmer polovica populácie neverí vo vakcináciu a to je obrovský problém a ja si myslím, že tá diagnóza alebo respektíve to, čím sa treba zaoberať, je nielen ochorenie covid-19, ale možno aj info témy a ďalšie veci, ktoré mali vplyv na spoločnosť a o to ťažšie bude potom uvažovať o takomto kroku, ktorý je pomerne razantný, ale zároveň, z pohľadu odborníkov úplne legitímny. Takže, tá debata, si myslím, že musí byť veľmi poctivá a nie je to také jednoduché riešenie. Jasné je, že pre vyriešenie epidemiologickej situácie by to bolo dobré opatrenie, ale zároveň treba vnímať ďaleko širší kontext, a to sú nálady v spoločnosti.

Sú podľa vás tie opatrenia, ktoré máme v súčasnosti na Slovensku, dostatočné?

Ja som ešte pred týždňom, keď som navštívila nemocnicu a naozaj to boli veľmi silné obrazy, ktoré som videla, hovorila o tom, že dajme bokom teraz akékoľvek špekulácie a zachovajme sa podľa toho, čo odporúčajú odborníci a je jasné, že konzílium epidemiológov pred týždňom odporúčalo tvrdšie opatrenia, vrátane napríklad uzatvorenia škôl. Postupne k tomu už dochádza, takže napokon sa možno dopracujeme teda k tej verzii lockdownu, ktorú navrhovali odborníci. Zatiaľ podľa náznakov sa zdá, že tá krivka sa darí aspoň udržať nie v rastúcej polohe, ale ako keby stabilizovaná, takže možno už nejaké prvé náznaky tých výsledkov dobrého smeru tu už máme. Aspoň v to chcem teda dúfať.

Boj proti domácemu násiliu

K negatívam, ktoré prináša pandémia, to je hlavná téma a dôvod tohto nášho dnešného stretnutia, je vypuklý problém nárastu domáceho násilia. Vo štvrtok 25. novembra sme si pripomenuli Medzinárodný deň za odstránenie násilia na ženách. Farba tejto kampane je oranžová, ktorá má vlastne signalizovať, alebo symbolizovať svetlejšiu budúcnosť pre ženy a dievčatá, aby mohli žiť a žili bez násilia, aby sme ich dokázali ochrániť. Sú to strašné čísla, ktoré teda spomíname nielen dnes, ale spomíname aj v uplynulých dňoch. Na Slovensku zažíva násilie od svojho partnera každá piata žena, čo je približne 570 000 žien. Výskyt násilia zo strany bývalých partnerov, manželov, je ešte vyšší, štatistiky hovoria o 750 tisícoch slovenských žien. Vám je táto téma veľmi blízka. Vy ste avizovali už pri nástupe do prezidentského úradu, že sa im chcete venovať. Prečo?

Prvý dôvod, možno taký jednoduchý, venovala som sa tomu ešte predtým, než som sa stala prezidentkou. Roky dozadu som sa zaoberala najmä násilím na deťoch, či už sexuálnom alebo fyzickom, alebo zanedbávania detí, takže to bol v istom zmysle prirodzený návrat. Tá téma je absolútne dôležitá a naozaj v Slovenskej republike máme vyššiu mieru tolerancie k domácemu násiliu, tomu zodpovedajú aj potom tie čísla obetí, ktoré máme. Chcela by som ešte uviesť, že keď hovoríme o ženách alebo dievčatách ako obetiach, nie sú to, samozrejme, jediné obete. Máme tam starých ľudí, máme tam aj mužov, nehovoriac o deťoch, ale keď hovoríme zjednodušene o ženách a dievčatách, je to preto, že to percento je ďaleko vyššie. Táto téma je dôležitá a venujem sa jej v podstate dlhodobo od nástupu do funkcie, vrátane toho, že sa podarilo presadiť systémové zmeny, ku ktorým sa zrejme ešte dostaneme a tým hlavným dôvodom aj tejto mojej dnešnej návštevy je, aby sme povzbudili obete domáceho násilia a možno ich inšpirovali k tomu, aby vykročili z toho bludného kruhu násilia

V rámci EÚ sme jedna z krajín, kde je domáce násilie na ženách najviac akceptované s výrokom, že domáce násilie je akceptovateľné. V každej situácii súhlasilo na Slovensku 67 percent, kým priemer Európskej únie je 87 percent, čím si vy vysvetľujete práve takéto reakcie Slovákov.

Asi je to skôr na sociologickú alebo psychologickú analýzu, ale predpokladám, že to bude vysokými ako keby stereotypmi, pokiaľ ide aj o rolovú úlohu ženy v rodine. Viem, že ten výskum, ktorý sa robil, pokračoval takými ako keby úvahami, že ak si žena neurobí všetko doma, tak vlastne tým dáva príčinu tomu mužovi, aby bol k nej násilný, čo je úplne absurdné. Alebo ospravedlnenie, že veď muž môže byť násilnícky práve kvôli tomu, že na ňom je tá ťarcha finančného zabezpečenia, čo je tak isto ďalší stereotyp. Takisto problém s alkoholizmom, ktorý na Slovensku máme, ktorý môže ako keby stimulovať násilné správanie, samozrejme nie je to jediná príčina. Čiže, sú tam viaceré faktory, asi sa nedá hovoriť iba o jednom, ale celkové ako keby povedomie v spoločnosti na Slovensku je naozaj ďaleko tolerantnejšie. Vyplýva to z viacerých prieskumov - o tom, že žena si za to môže, je to normálne, muž má na to právo, ona je nejakým spôsobom spoluvinná...Chcem veľmi jasne povedať a zdôrazniť, ak nás nejaká obeť domáceho násilia počúva, nikdy žena alebo dieťa alebo ktokoľvek, nie je vinný, resp. nezaslúži si násilie, či už psychické alebo fyzické. Toto je absurdné. Veľakrát obete domáceho násilia to tak prežívajú, že relativizujú ten útok a myslia si, že veď možno som mohla konať inak a možno som si to predsa len zaslúžila. Tak toto nie. Nikto si nezaslúži násilie.

Národná linka pomoci rozpoznanie násilníka

Keď teda hovoríme tieto výzvy, tak ja pridám národnú linku pre ženy zažívajúce násilie 0800 212 212 ešte viackrát ju aj v priebehu dnešného dňa spomenieme. V lockdowne sú teda zatvorené dvere, ocitli sme sa doma v tých svojich bublinách, a to je aj dôvod, prečo vzrástli počty nielen fyzického, ale aj psychického násilia na ženách, na deťoch. Vieme pomenovať, alebo máme zmapované tie dôvody týrania alebo motívy?

Je o tom popísané množstvo kníh a množstvo teórií, robí sa o tom množstvo konferencií. Možno že jeden predsudok, ktorý treba demaskovať je, že ako keby násilie sa týka možno nižšej vzdelanostnej úrovne ľudí, ktorí žijú na okraji spoločnosti, ktorí majú problém s alkoholom. Nie je to pravda. Domáce násilie z hľadiska útočníka, sa týka aj ľudí, ktorí sú vysoko vzdelaní, ktorí sú finančne zabezpečení, ktorí žijú vo veľkomestách, ktorých profil v bežnom kontakte je vysoko pozitívny, nikto by z kolegov nepovedal, že tento človek je domácim násilníkom, takže je to samozrejme komplexnejšie, ale netreba mať predsudok, keď niekto vyzerá na prvý pohľad slušne, alebo napríklad ako susedia počujeme zvuky, ktoré nie sú primerané, ktoré naznačujú, že dochádza k domácemu násiliu, je veľmi dôležité, aby sme boli na to všímaví, a aby sme konali. Je dôležité ešte povedať, samozrejme úplne špecifickou skupinou obetí domáceho násilia sú deti, ale veľakrát ak dochádza k násiliu, napríklad voči matke, vždy je obeťou aj to dieťa.

Čo si teda máme všímať? Už sme hovorili, že by sme mali teda počúvať, nie je pravda, že to, čo sa tu deje za dverami susedov, sa nás netýka. Týka sa nás to. Aké sú také základné znaky, ktoré prezrádzajú to, že človek, s ktorým sa stretli, či už je to dospelý alebo dieťa, je obeťou domáceho násilia?

Častokrát je to, že sme nepriamymi svedkami, tzn. že napr. ako susedia buď pozorujeme nejaké javy, fyzické známky na tele obete domáceho násilia, alebo počujeme zvuky, ktoré nie sú primerané pre bežný životný spôsob. Toto sú prvé ako keby signály, samozrejme deti, to je ešte osobitná kategória, sú takisto o tom popísané množstvá prác. Ako si učiteľky majú všímať, či už známky na tele, na psychológii správania sa toho dieťaťa, pokiaľ je dieťa signalizátorom toho, že dochádza k násiliu v domácnosti. Samozrejme, aj touto cestou sa chcem prihovoriť ženám alebo obetiam domáceho násilia, aby sa pokúsili a vyhľadali pomoc. To je ten prvý krok. Ja rozumiem tomu, že vykročiť z toho kruhu násilia je nesmierne ťažké, pretože aj keď to bolí, tak to poskytuje istú mieru istoty a urobiť ten krok ako keby mimo toho kruhu, si vyžaduje vlastne odvahu, vyžaduje si to odhodlanie a tá cesta nie je ľahká. Takýto signál pochopenia chcem ženám vyslať a stojí to za to. Všetky ženy, s ktorými som sa rozprávala, ktoré ten krok už urobili, boli za to vďačné, boli rady a chcem dať vedieť, že jednoducho sú ľudia, ktorí dokážu pomôcť, možno vyhľadať niekoho a zdôveriť sa. Využiť možnosť linky, alebo keď je akútna situácia, volať 158, aj to je možnosť.

Vznik intervenčných centier

Napriek tomu, že ako prezidentka nemáte možnosť nejaký zákon presadiť, ale môžete ho napr. vetovať, alebo môžete pomôcť nejakými okrúhlymi stolmi, dokázali ste, aby začali vznikať na Slovensku tzv. intervenčné centrá. Ako sa to celé podarilo zorganizovať a na čo budú slúžiť?

Naozaj veľmi sa teším, že sa to podarilo, lebo hneď v prvom roku po nástupe do funkcie, keďže sme sa začali venovať intenzívne aj s mojim tímom tejto téme, identifikovali sme v spolupráci aj s mimovládnymi organizáciami, ktoré robia v tejto oblasti dlhodobo skvelú prácu, identifikovali sme to, čo najviac pomohlo, to bol práve vznik intervenčných centier. Nasledovala spolupráca s políciou, s ministerstvom spravodlivosti, ktoré urobilo kus dobrej roboty práve pri príprave toho zákona. Som veľmi rada, že od 1. januára budúceho roka už začnú fungovať po účinnosti toho zákona. Čo to znamená prakticky, aby sme boli zrozumiteľní. Súvisí to s tým inštitútom vykázania, o ktorom sa tak často hovorí a znamená to, a to je opäť dôležité posolstvo pre obete domáceho násilia, keď dochádza k domácemu násiliu, neznamená to, že obeť musí hľadať teraz kam s tým dieťaťom odíde alebo ako žena alebo ktokoľvek. Na Slovensku platia aj také pravidlá, že je možné vykázať násilníka a urobí to polícia v prípade, ak zistí, že dochádza k páchaniu domáceho násilia. Na 10 dní izoluje násilníka bez možnosti kontaktovať  obeť a v tej 10-dňovej lehote je potrebné, aby tá obeť domáceho násilia podala návrh na súd, na tzv. neodkladné opatrenia. A tu sa dostávame k role intervenčných centier, pretože veľakrát tie ženy nevyužívali túto možnosť, iba v 3,4 prípadoch došlo k vykázaniu. A intervenčné centrá, ktoré vznikajú v každom krajskom meste, budú poskytovať obetiam domáceho násilia práve takúto sociálno-právnu pomoc, vrátane toho návrhu na súd, psychologickú, akúkoľvek podpornú pomoc pre obete domáceho násilia aj s inštitútom vykázania.

Presne takto sa to stávalo, že žena nahlásila, prišli policajti a potom si uvedomila, že vlastne nemá kam ísť, čo bude s deťmi... Tak radšej to celé odvolala a povedala si, že budem žiť ako doteraz. S násilníkom.

Je to tak. Veľakrát, keď som sa rozprávala nedávno, zhruba pred mesiacom, so ženami, ktoré si domáce násilie zažili a pýtala som sa ich aj to, že čo bol ten zlomový bod, kedy sa rozhodli vykročiť z toho kruhu, hovorili o tom, že keď som skončila na barlách po niekoľkýkrát, uvedomila som si, že už nie, alebo keď prišiel syn a povedal mi, že mami, ja toho ocka zabijem, alebo iné silné zlomové okamihy, kedy si uvedomili, že takto už ďalej žiť nemôžu, nielen kvôli sebe, ale trebárs aj kvôli tým deťom. A práve tá neistota, čo so mnou bude, kam sa podejem, je to, čo ich veľakrát zväzuje a necháva pri tom násilníkovi. Žena má možnosť, že násilník bude izolovaný z toho miesta cez tento inštitút vykázania, treba ale povedať, že nie vždy sa to podarí a nie vždy žena na toto naberie odvahu. Sú tu tiež krízové centrá, kam tá žena môže s tým dieťaťom odísť, je to stále jedno z možných riešení. Ja som v intenzívnej spolupráci s policajným prezídiom a budem aj s novým policajným prezidentom hovoriť o tejto téme, pretože aj neustále vzdelávanie príslušníkov Policajného zboru, ktorí sú ako prví v tom kontakte. Máme rôzne skúsenosti od výborného prístupu polície, až po ľudí, ktorí to podcenia, zľahčujú tú situáciu, aj toto je veľká téma, samozrejme, ale v zásade je tam posun k lepšiemu.

Takže, tieto intervenčné centrá, ktoré vznikli, nadväzujú alebo spolupracujú, vyberajú z tých organizácií alebo inštitúcií, ktoré sa venovali tejto problematike. Čo tie ostatné, ako hovoríte, krízové centrá, ostatné organizácie? Tiež s nimi intervenčné centrá spolupracujú?

Myslím, že určite. Oni sa naozaj vytvorili a tú akreditáciu získali tie neziskové organizácie, mimovládky, ktoré v tom mali dlhodobú skúsenosť. Chcela som povedať ešte jeden moment, ktorý som zabudla. Vznik tých intervenčných centier a ich zmysel ešte v jednej veľkej veci, že tam je povinná spolupráca s políciou, čo znamená, že so súhlasom obete, polícia poskytne telefónny kontakt intervenčnému centru a to intervenčné centrum proaktívne kontaktuje a rieši. Kontaktuje tú obeť, aby ponúkla pomoc, lebo fakt v tom desaťdňovom období, kedy je páchateľ vykázaný, tá obeť sa bojí, nevie sa rozhodnúť atď., čiže prichádza aj proaktívne tá podaná ruka zo strany intervenčného centra. Myslím si, že aj toto je veľmi nápomocné.

Áno, už zrejme vedia ako pomôcť. Zároveň, vy ste na tých okrúhlych stoloch neriešili len vznik týchto intervenčných centier, ale aj to, že je treba ich financovať. A to financovanie je vyriešené.

Presne tak a veľmi sa teším. To bola zasa komunikácia ešte s vtedajším pánom ministrom financií, teraz premiérom pánom Hegerom. Pretože bolo naozaj potrebné nie len vytvoriť nový systém a pomoc, ale aj to, aby bol životaschopný, aby prežil, takže som veľmi rada, že sa aj v rozpočte napokon našli finančné prostriedky a tieto centrá v krajských mestách budú môcť byť životaschopné a naozaj fungovať a reálne pomáhať.

Pani prezidentka, gratulujeme teda k úspechu, aj keď toto berieme ako taký prvý krok a budeme sa tešiť, keď sa tu stretneme a budeme hovoriť, že gratulujeme k tej štatistike, ktorá je možno lepšia, pozitívnejšia priaznivejšia a ktorá pomohla mnohým ženám. Vy ste navštívili nedávno jedno takéto zariadenie, takúto inštitúciu. S akými príbehmi ste sa tam stretli?

Bolo to veľmi silné stretnutie. Boli tam príbehy žien, ktoré rozprávali o tom zlomovom bode, kedy sa už rozhodli konať, ale spoločným menovateľom toho stretnutia bol ešte jeden faktor, ktorý je veľmi zaujímavý a kde tiež vyvíjame aktivitu spolu s ministerstvom spravodlivosti, a to je následné rozhodovanie súdov o styku s maloletým. Bola som prekvapená, ako často sa opakuje schéma, že aj v prípade, keď je daný násilník trebárs odsúdený právoplatne, alebo trestne stíhaný pre domáce násilie, je tam tlak zo strany súdu na pravidelné stretávanie sa s maloletým, čo je sekundárna viktimizácia, resp. ubližovanie tomu dieťaťu. Ak je tam iba odôvodnenie, že veď násilie bolo páchané iba na matke a otec má právo na kontakt s dieťaťom, pričom to dieťa vykazuje jasné znaky nevôle a psychologickej traumy vo vzťahu k tomu násilníkovi, považujem to za úplne absurdný stereotypný prístup. Treba to veľmi citlivo posudzovať. To právo rodiča na kontakt dieťaťom, je jasné právo a ja ho nechcem nijako spochybniť. Zároveň, je to právo dieťaťa na zdravý vývoj, aj ten psychologický. Práve kvôli tomuto v komunikácii s ministerstva spravodlivosti, som veľmi rada, že sa podarilo, že pani ministerka je ochotná, bude sa uvažovať o zaradení tohto prvku do vzdelávacieho systému pre sudcov cez justičnú akadémiu.

Mohli by sme si, pani prezidentka, v skratke ešte raz povedať, že čo teda taká žena alebo dieťa, čo ich čaká, keď zavolajú a a nahlásia svoj problém?

Ja by som si dovolila ešte predtým, sa prihovoriť tým ženám alebo obetiam domáceho násilia. Za bránami alebo za dverami násilia v tom byte, kde žijete, sú ľudia, je systém, ktorý vám dokáže pomôcť. Chcem povzbudiť všetky obete domáceho násilia, aby aj keď rozumiem, že to je veľmi náročné, veľmi ťažké rozhodnutie, aby ten krok toho vykročenia z toho bludného kruhu urobili. Sme tu, sú tu ľudia, špecialisti, ktorí vám dokážu pomôcť. Nezaslúžite si, nikto si nezaslúži fyzické alebo psychické týranie. To je úplne absurdné a naozaj máte právo žiť šťastný a plnohodnotný život.

K vašej otázke, čo ich čaká, ako už bolo povedané, veľmi záleží od toho, aký typ násilia to je, v akom štádiu sa to nachádza. Keď je naozaj akútna potreba, tak 158, príde polícia a môže zasiahnuť, izolovať násilníka na základe inštitútu vykázania. Zároveň, potom by došlo ku kontaktovaniu zo strany intervenčného centra, alebo tá národná linka by urobila túto základnú navigáciu, že čo urobiť, v ktorom kroku. Nasleduje potom, samozrejme, systém krokov, ktorý spočíva v právnych krokoch, opäť dokážu aj oni pomôcť. Je to predovšetkým bezplatná pomoc pre obete domáceho násilia, sociálna pomoc, čiže rôzne dávky, všetky tieto veci, zorientovať sa v tom systéme, psychologická pomoc pre tú matku, pre tie deti atď., všetko je to bezplatná pomoc financovaná štátom pre obete domáceho násilia.

Ako prežíva adventné obdobie prezidentka

Ďakujem veľmi pekne. Pani prezidentka, tak ešte poďme trošku sa pozrieť na naše adventné obdobie, ktoré nás už všetkých zasiahlo. Ako ho prežívate vy?

Veľmi pracovne, ale už nejaké náznaky zdobenia domácnosti sa už aj u nás vyskytujú. Máme to s dievčatami veľmi radi, takže sa v tom úplne sebarealizujeme a dúfam, že tento víkend sa to podarí trošku dotiahnuť.

Zdobenie domácnosti, to znamená aj prezidentský palác. Videl som, že tam pribudol krásny stromček.

Áno, zažínať ho budeme až budúci týždeň v pondelok, tak ako vždy, ale teda, samozrejme, plne rešpektujúc epidemiologické opatrenia.

Ešte jednu otázku mám. Vy máte okolo seba ochranku, a preto sa chcem spýtať, že kto u vás otvára darčeky?

Dobrá otázka. Štandardný postup je, že keď príde darček ako kebyže zvonku, nie od mojich dcér, môjho partnera a od mojich najbližších, tak to kontroluje pyrotechnik. Všetko je pod kontrolou, okrem teda darčekov od mojich najbližších.

A znamená teda, že pri vašom vianočnom stole sedí aj ochranka? Máte taký obrovský stôl?

Nie, takto to nefunguje a v podstate prežívame v rámci môjho domu bežné súkromie rodiny.

Pani prezidentka, máte za sebou ťažký rok, ktorý sa pomaličky končí. Dáte si nejaké novoročné predsavzatie?

Ešte to vnímam ďaleko v čase a dovtedy ešte mám množstvo povinností, takže je to veľmi vzdialená úvaha. Občas koketujem s tým, že dať si nejaké súkromné predsavzatie, ale skôr mám pocit, že sa snažím kontinuálne vo svojom živote o niečo, o nejaký typ vnútornej pohody a o nejaký typ užitočnosti pre Slovensko, takže to je také kontinuálne predsavzatie, napríklad ktoré sa týka výkonu funkcie. Chcem takisto zapriať všetkým divákom vašej televízie, aby mali pohodové sviatky v tomto veľmi ťažkom a náročnom období. Presne, ako ste to aj vy povedali, že možno tú pohodu čerpať medzi tými najbližšími, aspoň teraz a dnes, s ktorými môžeme byť v kontakte a hlavne sa držme v zdraví.

​