Príbeh mladej ženy, ktorá mala osemnásť, keď jej tragicky zahynul partner: Ostala som bez neho s dvojmesačným synom

BRATISLAVA / Mala len sedemnásť rokov, keď zistila, že je tehotná. Otcom dieťaťa bol o niečo starší spolužiak z rovnakej strednej školy v malom okresnom meste. Prvá ozajstná láska, ktorá už po pár mesiacoch stála pred vážnym rozhodnutím – nechať si dieťa, prerušiť na nejaký čas školu a zo dňa na deň sa ocitnúť vo svete dospelých alebo celú situáciu vyriešiť inak a zostať tínedžerom na strednej.

"Neplánovali sme to a bolo to pre nás ťažké obdobie. Nevedeli sme, čo urobiť, prechádzali sme rôznymi štádiami,“ začne odpovedať na prvé otázky útla mladá žena s hustými ryšavými vlasmi a spomínať na obdobie, keď so svojím priateľom stáli pred životným rozhodnutím. Lenka s Martinom (mená sme na požiadanie zmenili) sa však rozhodli dospieť a povedali si, že novú situáciu spolu zvládnu. "Cítila som vo svojom vnútri, že to bude náš šťastný začiatok, že aj keď sme ešte veľmi mladí, zvládneme to a budeme skvelá rodina, že nám bude super. Mali sme plány, dohodli sme sa, že si na začiatok nájdeme podnájom, pozerali sme si byty v meste, kde Martin začal pracovať.“ Lenka sa rozhodla dokončiť si maturitný ročník individuálnou formou.

Príbeh mladej rodiny sa ešte len začal odvíjať, no napokon bol veľmi krátky. Martin mal ťažký pracovný úraz, na ktorého následky zomrel. Ich malý syn mal vtedy len dva mesiace.

V tú októbrovú stredu išla Lenka k lekárke, Martin do práce. O pár hodín na to jej v čakárni zazvonil telefón. Volala Martinova sestra, že mal v práci úraz a je v nemocnici. Lenka sa ponáhľala do nemocnice, kam ho previezli. "Najskôr som to nechápala, potom som si pomyslela, že má asi nejaký ľahší úraz s rukou alebo niečo podobné, lebo pracoval v železiarskej firme, kde sa úrazy môžu stať. No nebolo to tak,“ rozpráva. Po príchode do nemocnice jej a rodine lekár oznámil, že dvadsaťročný Martin je v kritickom stave následkom veľmi ťažkého úrazu. Na panvu mu pri premiestňovaní spadla dva a pol tonová konštrukcia húsenkovej dráhy. "Po pár hodinách nám povedali, že je v stabilizovanom stave. Na ďalší deň sme ho mohli prísť na chvíľku pozrieť. Zdalo sa nám, že pohýbal obočím, keď sme naňho rozprávali. O dva dni nám však zavolali, že zomrel.“

Profimedia

​Len osemnásťročná Lenka ostala sama s dvojmesačným synom. "Mala som pocit, že je to celé jeden zlý sen. Nikdy som dovtedy nezažila ani nič podobné. Bola som len na pohreboch starých rodičov, ktorí už mali vysoký vek, keď zomreli. Bola som skôr pozitívny človek, naladený na krásne veci. Keď sa to stalo, zbúralo mi to všetky predstavy o živote,“ opisuje najťažšie chvíle.

Po Martinovej smrti neostala Lenka na všetko sama, pomohla rodina aj známi. Vo firme, kde k úrazu došlo, vyzbierali kolegovia nejakú sumu peňazí, v škole, kam obaja chodili, urobili zbierku spolužiaci. Pred tragédiou mladá rodina obývala jednu izbu v dome Martinovej mamy, no krátko po jeho smrti sa Lenka odsťahovala. "Napriek tomu, že chceli, aby som ostala, odišla som k sestre, u ktorej som bývala aj predtým. V tej izbe som nevedela spávať, necítila som sa tam dobre.“ Lenka bolestivé myšlienky a pocity po náhlej Martinovej smrti spracovávala najmä sama vo svojom vnútri. Nevyhľadala odbornú pomoc. "Každý mi po priateľovej smrti hovoril, že mám vyhľadať pomoc psychológa. Necítila som to tak. Chcela som byť sama. Akoby som sa bála, že s ním stratím kontakt, chcela som si ho uchovať čo najviac.“ Bola presvedčená o tom, že jej nikto okrem Martinovej mamy nerozumie. Postupne jej blízki začali vravieť, aby sa už vzchopila, pre ňu to však naďalej bolo náročné. Po nejakom čase začala vyhľadávať ľudí s podobnými príbehmi, aký prežila ona. Našla skupinu na sociálnej sieti, cez ktorú sa dozvedela o občianskom združení Kolobeh života. Združenie pomáha ľuďom, ktorí ovdoveli alebo prišli o partnera či partnerku. Organizuje stretnutia a pobyty, ktoré okrem iného dávajú priestor ovdovelým vzájomne sa podržať vedomím, že „nielen mne sa stalo niečo také strašné“.

Lenka ešte dlhý čas nemala silu plánovať si nejakú budúcnosť. Napriek tomu si externe dokázala spraviť maturitu. „Po priateľovej smrti sa ma v škole pýtali, či chcem dokončiť ročník hneď alebo si dať rok odklad. Vybrala som si dokončiť to, aj keď každá návšteva školy bola pre mňa bolestivá. Pri tom všetkom som myslela na to, že by to tak Martin chcel, stále ma naháňal do učenia,“ hovorí Lenka.

Bývala u sestry, po maturite sa presťahovala na nejaký čas k rodičom do Česka, no odtiaľ po zhruba pol roku odišla späť na Slovensko, kde zas nejaký čas žila u Martinovej mamy. "Nechcem, aby to vyznelo, že som nevďačná, len som už naozaj veľmi túžila po súkromí, po priestore, v ktorom budeme len ja so synom.“ Podarilo sa jej to iba nedávno. Od polovice novembra si prenajala malý byt, ktorý si deň po dni zútulňuje. Trvalo niekoľko rokov, kým sa takto osamostatnila a zároveň si do života pustila nového partnera. Je to kamarát a spolužiak zosnulého Martina, s ktorým sa poznajú už od strednej školy, a ktorý pri Lenke celý čas od Martinovej smrti stál. "Aj keď mi po celý čas bol oporou, len nedávno sa medzi nami rozvinul bližší vzťah. Nebývame ešte spolu, na to sa zatiaľ necítim. Teraz túžim najmä po stabilnej práci a príjme, aby sa synčekovi páčilo v škôlke a aby sme žili úplne normálny spokojný život. Dostať veci do normálu a normálne žiť,“ hovorí Lenka.

Dnes trojročný syn Lenky a Martina si otca nemôže pamätať. Pozná ho len z fotografií. "Stále mu o ňom rozprávam. Aký tato bol, čo rád robieval, aké mal plány. Keď vidí na oblohe hviezdy, kýva mu. Niekedy mi zase povie, že mu je za ním smutno, že chce, aby sa vrátil, pýta sa ma, kde teraz tato býva. Vravím mu, že je v nebíčku, odkiaľ sa naňho pozerá. Nechápe to ešte a niekedy sa pýta na také veci, ktoré sa mi ťažko vysvetľujú a vtedy mám obavy, ako to celé prijme, keď bude starší.“

​K osamostatneniu sa od rodiny jej dopomohol aj projekt občianskeho združenia Súčasť života, ktorého zakladateľkou je Beáta Bobulová, ktorá tiež náhle prišla o partnera a ostala sama s dvoma malými deťmi. Lenke ponúkla možnosť zarobiť si ručnou výrobou vianočných ozdôb z dreva. Vďaka výtvarníkom, ktorí sa rozhodli vytvoriť diela pre dobročinnú aukciu a vďaka tým, ktorí si ich zakúpili, mohla Beáta poskytnúť dočasnú prácu aj Lenke. "Výroba vianočných ozdôb ma veľmi teší, je to pre mňa nielen práca, ale aj relax. Rada sa venujem tvorivej výrobe, ale páči sa mi aj práca vonku – v sade alebo s rastlinami.“

Počas nášho rozhovoru trojročný Teo spí vo vedľajšej izbe. Zatiaľ ešte do škôlky nenastúpil, Lenka sa s ním totiž presťahovala do iného mesta a čaká, kým mu nová pediatrička vystaví potvrdenie, aby ho mohli prijať do miestnej škôlky. Chvíľu pred tým, ako sa s Lenkou rozlúčime, vyjde z izby ešte rozospatý. Túli sa k svojej mladej mame, šepká jej niečo do ucha. Keď sa lúčime, Lenka sa usmieva. "Chcela by som si to tu dozariaďovať, nakúpiť si postupne nejaké veci, aby sme to tu mali pekné. Dúfam, že sa mi to do dvoch mesiacov podarí.“