Komentár Arpáda Soltésza: Ani Hitlera neporazili reči, zastavili ho armády civilizovaného sveta

Vladimír Putin nevedie vojnu proti Ukrajine. Vôbec neuznáva, že nejaká Ukrajina či štátotvorný ukrajinský národ existujú. Masakruje ľudí, ktorých považuje za vzbúrených Rusov druhej kategórie, čo začali paktovať s nepriateľom. Skutočným nepriateľom je Západ. Západ je úhrnným pojmom pre všetko, čo je každému tyranovi odporné – demokracia, ľudské a občianske práva, sloboda slova, právny štát. To všetko je, zo svojej podstaty, voči fašistickému režimu Kremľa skutočne nepriateľské. Putin sa vydal na krížovú výpravu proti Západu, etnocída Ukrajincov je preňho iba zametaním pred vlastným prahom.

Ukrajinci dnes bojujú za celý civilizovaný svet, ktorý stále nereaguje dostatočne. Ukrajina zúfalo volá po vyhlásení bezletovej zóny nad svojím územím, aby Rusi nemohli ďalej masakrovať jej civilné obyvateľstvo. Odpoveďou je vytrvalé nie, a dokonca v jej prospech existujú argumenty, ktoré vyzerajú na prvý pohľad racionálne.

Bezletovú zónu musí niekto vymáhať. V praxi to znamená, že niekto musí byť pripravený zostreliť každé ruské lietadlo alebo vrtuľník, ktoré by vstúpili do ukrajinského vzdušného priestoru. Aj keby sa tej úlohy chopila krajina, ktorá nie je členom NATO, pre Putina to bude stále útok zo Západu. Čiže prvé narušenie ukrajinského vzdušného priestoru automaticky znamená začiatok globálnej, tretej svetovej vojny. A cár Vladolf I., zvaný Putler, sa vôbec netají, že v nej použije všetko, čo má k dispozícii, jadrových zbraní vrátane. To nikto príčetný nechce, takže bezletová zóna nebude.

Bola by to rozvážna reakcia, keby nevynechávala z rovnice pár kľúčových premenných. Je totiž úplne jedno, čo nechce nikto príčetný, jediným rozhodujúcim faktorom je to, čo chce nepríčetný tyran v Kremli.

Cár Vladolf má nepochybne veľmi ďaleko od stavu, ktorý považujeme za psychickú normu, jeho kontakt s realitou sa limitne blíži nule. Nevieme však o tom, že by začínal trpieť nejakou formou demencie, a hoci nikdy nebol štátnickým géniom (za jeho politickou kariérou stojí skôr bezchybný inštinkt zločinca), nie je ani slaboduchý. Jeho armáda nie je schopná poradiť si ani s ukrajinskými farmármi, ktorí mu kradnú tanky traktormi, aby z nich potom strieľali na okupantov. Iste, je to zábavné, aj to poteší, ale Putlerov duševný stav to nijako nevylepšuje, skôr naopak, ešte viac jeho rozloženú psychiku destabilizuje. Neschopnosť zabrať Ukrajinu za dva–tri dni ho nepochybne zaskočila a rozzúrila, no určite si nikdy nemyslel, že môže poraziť Západ konvenčnými zbraňami.

Existujú len dve možnosti.

Prvá možnosť je, že Putin blufuje, no zároveň si použitie jadrových zbraní ani sám nedokáže predstaviť. V najlepšom prípade si ho nedokážu predstaviť ani jeho vlastní nohsledi, a on o tom vie. V tom prípade máme proti sebe iba demoralizovanú a do nefunkčnosti vykradnutú ruskú armádu, ktorú treba z Ukrajiny vyhnať svinským krokom a potom už len udržiavať sankcie tak dlho, kým Rusko neprestane predstavovať hrozbu pre svoje okolie. Lebo kým bude existovať aspoň podmienečne funkčný ruský štát horúčkovito blúzniaci o ríši, civilizovaný svet sa nikdy nebude môcť cítiť v bezpečí.

Druhá, desivejšia (a žiaľ pravdepodobnejšia) možnosť je, že Putin jadrové zbrane použije. V takom prípade sa o tom už dávno rozhodol, jeho okolie je s tým uzrozumené, alebo aspoň zmierené, a už iba čaká na správny okamih. Vzhľadom na to, že Putin na Ukrajine nemá čo získať, práve naopak, minimálne ekonomicky vráti Rusko do 19. storočia, je veľmi ťažké uveriť, že nemá ambíciu pokračovať ďalej do Európy.

Putin sa po celý čas správa ako gambler, ktorý stavil všetko na jedinú kartu – na svoju pevnú vieru, že Západ je degenerovaný, mäkký, zbabelý a neschopný brániť sa ani v prípade, že mu pôjde o život. Je skutočne málo pravdepodobné, že rozpúta jadrovú vojnu rovno strategickým nukleárnym útokom na západné metropoly. Horda potrebuje územie, korisť a otrokov, nie neobývateľnú, spálenú púšť. Ak začne, tak najskôr taktickým jadrovým úderom na nejaký vojenský cieľ v Európe. Po ňom si môžeme ľahnúť do kúta a čakať, kým si po nás horda príde, alebo odpovedať a dúfať, že niekde prežijú malé izolované skupiny ľudí, ktoré sa po niekoľkých tisícročiach znova dopracujú k parnému stroju.

Putin nemôže svoju vojnu žiadnym spôsobom vyhrať, no môžeme ju všetci prehrať. Dobré riešenie neexistuje, no keď na vás útočí šialenec so sekerou v ruke, rozhodne máte väčšiu šancu prežiť, keď budete o svoj život bojovať, ako keby ste si len poslušne kľakli a čakali na úder.

Teória o nevinných Rusoch, ktorí za nič nemôžu a sú iba obeťami svojho cára je produktom rovnakej zbabelosti, ako tvrdohlavé omieľanie výroku, že jadrová vojna nebude, lebo nebude, a bodka. Je to len chýbajúca odvaha postaviť sa zoči-voči realite, ktorá je desivá a odporná. Vladolf Putler je rovnakým produktom ruskej spoločnosti, ako boli naše vlády, od Mečiara až po Hegera, produktom tej našej. Hýbu ňou prastaré kultúrne vzorce (pokojne ich nazývajte národnou mentalitou, ak sa vám páčia tieto zjednodušenia), ktoré v Rusku nijakú inú formu vlády dlhodobo neumožňujú. Lenže aj Rusi majú ženy a deti. Síce si pre nich želajú iný typ budúcnosti, ako my pre tie naše, majú významne odlišný hodnotový systém a ciele, no nejakú budúcnosť by pre svojich blízkych určite chceli. Keď im ju cár Vladolf definitívne vezme, môžu odmietnuť splniť rozkaz a radšej sa ho zbaviť.

Ani Adolfa Hitlera nezastavila diplomacia a ekonomické sankcie. Civilizovaný svet ho musel poraziť v boji. Inak to nebude ani s ruským tyranom a masovým vrahom Vladolfom Putlerom. Definitívne došlo na Chalupkovu báseň: „a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“ Teraz sa ukáže, či bola aj o nás, alebo iba o Ukrajincoch.